Sériový vrah. Dve slová, pri ktorých vyslovení prebehne väčšine ľudí mráz po chrbte. Jeden taký desil na začiatku dvadsiateho storočia tiež americké mesto New Orleans, podľa spôsobu vraždenie sa mu hovorilo Bojovník so sekerou. Beštia, ktorá má na svedomí najmenej dvanásť obetí, nikdy nebola odhalená.
Všetko začalo roku 1918 v úplne obyčajnom dome. V jednom z bytov žili dvaja bratia – Andrew a Jake Maggio. Ďalší obýval tretí z bratov Maggiových – Joseph – a jeho manželka Catherine.
23. mája vzbudili Jakea akési podivné zvuky, akoby stonanie. Keď nárek neustával, prebudil Jake Andrewa a spoločne sa vydali zistiť, čo sa v susednom byte deje.
Vstupné dvere boli vylomené, obaja bratia preto rýchlo vbehli dnu. Tam sa im však naskytol desivý pohľad. V spálni ležala na širokej manželskej posteli ich švagriná v kaluži krvi. Lebku mala rozrazenú ostrým nástrojom a jej krk bol rozrezaný až takmer k chrbtici. Pod ňou potom stonal jej manžel Joseph. Aj on mal na hlave niekoľko hlbokých zásekov, podľa všetkého od sekery. Andrew a Jake sa ho pokúsili zachrániť a zastaviť mu krvácanie, než dorazí privolaná sanitka. Bolo to však márne.
Jedna z vrážd ale bola obzvlášť beštiálna, jej obeťou sa totiž stalo ešte len dvojročné dieťa. Obchodník Iorlando Jordano kráčal 10. marca 1919 po Jefferson Avenue. Začul príšerný krik od domu, kde býval istý Charles Cortimiglia so svojou ženou a dvojročnú dcérou. Keď tam dobehol, vo dverách stála pani Rosie Cortimigliová. Mala ťažko posekanú hlavu a držala v náručí svoje mŕtve dievčatko. Jej manžel ležal zaliaty krvou v bezvedomí na zemi.
Vražda malej Mary otriasla celým New Orleans. Ľudia sa báli v noci vychádzať na ulicu, zamykali sa doma a ozbrojovali sa, ako mohli. Zabijak si z toho však nič nerobil. Zašiel dokonca tak ďaleko, že poslal redakcii novín Times-Picayune výhražný list. Označil v ňom sám seba ako bojovníka Satanovho, ktorý stojí vysoko nad ľudskou spravodlivosťou a môže zabiť pokojne aj tisíc svojich spoluobčanov do týždňa. Zároveň oznámil, že o týždeň neskôr zomrie jeho sekerou ďalší človek.
Napísal tiež, že miluje jazzovú hudbu, preto vraj nikdy nevstúpi do domu, odkiaľ počuje hrať jazz. List spôsobil paniku. V noci, keď sa mala stať ďalšia vražda, boli všetky jazzové kluby naplnené až k prasknutiu. Bohatí si pozývali domov jazzové kapely a tí chudobnejší utekali niekam, kde sa jazz hral. Snáď aj vďaka tomu vtedy k žiadnej vražde nedošlo.
Poslednou sekerníkovou obeťou sa stal istý Mike Pepitone. Táto udalosť však mala zaujímavú dohru. Pani Pepitonová zazrela vrahovu tvár a podrobne ju opísala polícii. Vyšetrovatelia však napriek tomu nedokázali zabijaka identifikovať. Preto sa žena rozhodla vziať spravodlivosť do vlastných rúk. Kúpila si revolver a začala sa potulovať v noci po meste. Po pár mesiacoch jej konečne prialo šťastie. V tmavej uličke stretla toho, o ktorom bola presvedčená, že zabil jej muža. Bez toho aby sa obťažovala privolaním polície, niekoľkými ranami ho zastrelila. Policajti potom zistili, že sa jedná o istého Josepha Momfreho, známeho svojím dlhým trestným registrom a niekoľkými pobytmi za mrežami. Prehliadka jeho bytu však neodhalila jediný dôkaz, že išlo o obávaného sekerníka.
Vyčíňanie sériového vraha ale konečne ustalo. Bol teda Momfre skutočne onou desivú potvorou, ktorá na začiatku 20. storočia strašila celej New Orleans? Alebo vrah zacítil príležitosť zvaliť na neho svoju vinu a radšej sa svojou krvavou zábavou sám skoncoval? To sú otázky, na ktoré ani po takmer sto rokoch nepozná nikto pravdivú odpoveď.
