Husky Balto a ďalších 150 psov zachránilo aljašské mestečko pred skazou

222

V roku 1925 čelili obyvatelia aljašského mestečka Nome epidémiu. Existovalo len málo spôsobov, ako sa v odľahlom mieste zo situácie dostať. Jedinou cestou boli psie záprahy, ktoré do mesta dorazili s liekmi. Dodnes je jeden z týchto psov uctievaný ako hrdina. Jeho meno je Balto.

Balto

Hneď v januári roku 1925 začali lekári v Nome pozorovať u svojich pacientov príznaky záškrtu. To v meste okamžite spôsobilo paniku. Všetci mali v živej pamäti rok 1921, kedy epidémia záškrtu zabila po celých Spojených štátoch na 15 tisíc ľudí. Pre Nome by vypuknutie epidémie znamenalo existenčnú hrozbu.

Liečba aj potrebné medikamenty, boli k dispozícii len vo veľkých mestách, a to Nome rozhodne nebolo. Najbližší antitoxín, ktorý bol proti záškrtu účinný, sa nachádzal v 800 km vzdialenom Anchorage. Lenže zima na Aljaške je veľmi krutá a na dlhé vzdialenosti nie je možné cestovať. Nome bolo úplne odrezané a hrozilo mu katastrofa.

Skupina záchranárov so psími záprahmi sa napriek tomu rozhodla, že do Nome potrebné lieky dostane. Čakala ich dlhá cesta veľmi drsným terénom aj podnebím. Navyše nebolo možné putovať po jedinej spojovacej ceste, pretože tá neviedla priamo, a cesta po nej by trvala cez mesiac. Tak dlho sa čakať nedalo.

Bill Shannon so svojím záprahom naložil na sane náklad liekov, ktoré boli vlakom privezené z Anchorage do Nenana. Vonku bolo -50 stupňov Celzia a ani psa by von nevyhnal. Ale práve psy a ľudia boli jedinou šancou pre Nome. Vyrazil na cestu, na ktorej stratil štyroch psov. Úplne omrznutý dorazil na miesto stretnutia a odovzdal štafetu Nórimu Seppalomi, ktorý svojej záprah huskyov priviezol zo Sibíri. Ten okamžite pokračoval ďalej v ceste. Jeho záprah viedol dvanásťročný husky menom Togo. Aj on prežil peklo, musel dokonca vystúpiť na horu Little McKinley. Na určenom mieste odovzdal náklad musherov Charlie Olsonovci a ten opäť pokračoval v ceste. Posledným v štafete bol Gunar Kaasen. A v Kaasenovom záprahu bol aj Balto. Pes, ktorý predtým ťažko mohol ašpirovať na to, že sa zapíše do dejín. Bol trochu lenivý a vo záprahov boli rozhodne väčší ťahúni. Lenže Kaasen práve Balta vybral, aby záprah viedol.

Balto si viedol výborne a Kaasen dorazil do Nome iba šesť dní po tom, čo celý slávny „beh do Nome“ začal. Na celom podniku sa podieľalo 20 musherov a 150 psov, tak prečo vlastne Balto má byť za hrdinu? Ubehol síce najkratšiu vzdialenosť, ale v najhorších podmienkach. Po celú dobu zúrila tak silná búrka, že Kaasen nevidel na krok. Pohyboval sa doslova v bielej tme a bolo len zásluhou Balta, že dorazil do cieľa. Balto nezablúdil ani nezišiel z cesty a urazil celých 88 kilometrov po naplánovanej trase. Bez neho by Kaasen zrejme skončil bohviekde a s ním i drahocenný liek.

Pravdou ale je, že Balto mal tiež kus šťastia hlavne v tom, že jednoducho dorazil do Nome ako prvý. Nadšený obyvatelia ho radostne vítali, ale rovnako tak by vítali ktoréhokoľvek iného psa, ktorý by im doviezol lieky.

O dva roky neskôr Balto zomrel. Jeho telo bolo vypchaté a dodnes je k videniu v Clevelandskom prírodovednom múzeu.