Nasledujúci prípad, ktorý sa zdá neuveriteľný, no napriek tomu je pravdivý, je o tom, aká nekonečná môže byť ľudská dôverčivosť a hlúposť. O tom, ako i solídni ľudia môžu ľahko sadnúť na lep…

Lenka sa rozlúčila s priateľkou a pobrala sa domov. Bolo krátko po druhej popoludní, keď sa za ňou ozvalo: „Slečna, na okamih.“
Obrátila sa. Muž, asi štyridsaťpäťročný, solídneho vzhľadu. Čo môže chcieť?, zišlo jej na um. Že by bol na mladé?
„Dovoľte, aby som sa predstavil. Som režisér Maršánek a vy by ste boli vhodným typom do môjho nového filmu.“ Lenke sklapla čeľusť. Že by režiséri lovili dievčatá na ulici?
„Slečna, poďte si na chvíľu niekam sadnúť,“ pokračoval pán režisér. „Povedal by som vám podrobnosti, vy by ste sa rozhodli.“ Lenka sa pozrela na hodinky. Času mala dosť a odmietnuť môže predsa hocikedy.
Posadili sa do reštaurácie. Pán, ktorý sa predstavil ako Maršánek, začal vykresľovať plány svojho veľkofilmu: „Forman nakrútil o Mozartovi Amadea, ja urobím Beethovena.“
Postupne ako pribúdali na jeho účtenke čiarky za pivá, stával sa výrečnejším a vari aj presvedčivejším. Preto aj Lenka začínala veriť, že by pred ňou skutočne mohol sedieť režisér. A nielen to.
„Som poslancom v parlamente a minister kultúry je môj starý kamarát. Čo sme my už spolu zažili…!“
Priblížila sa zatváracia hodina. Lenka navrhla pánovi režisérovi, či by nechcel pokračovať v opisovaní svojich plánov u nich doma. Rodičia už budú mať obavy. A musí sa ich aj opýtať, či jej dovolia filmovať.
Pani matka s pánom otcom neboli dvakrát nadšení, keď im dcéra predstavila režiséra Maršánka. Nikdy ho síce nevideli, meno im však bolo povedomé. Čo sa však dalo robiť, Lenka má právo na šťastie! Pozvali teda hosťa ďalej.
Usalašil sa v obývačke a pred rodičmi začal rozvíjať scenár predstavenia vo všetkých farbách.
„Poletíme do USA. Niečo nakrúcame aj vo Francúzsku a v Nemecku. Aha, aby som nezabudol. Zajtra zavčas rána letím do Ríma. Pozrieť si exteriéry. Vaša dcéra na to má. Tak by nebolo od veci, aby si zbalila nejaké veci a letela so mnou.“
Pán otec pribrzdil – veď Lenka nemá platný pas. A takto odrazu?
Pán režisér mávol rukou. „Prosím vás, to je maličkosť, to vybavím na počkanie.“
Sadol si k telefónu a vytočil číslo. „Spojte ma s kapitánom Tarovským,“ povedal rezolútne spojovateľke na druhom konci. „Ahoj, Vlado, tu Maršánek. Počúvaj, zajtra o pol šiestej letím do Ríma kvôli nakrúcaniu. Dnes som objavil výborné dievča, talent. Ale nemá platný pas.“ O krátku chvíľu bolo všetko vybavené a pán režisér pokračoval v opisovaní príhod zo sveta filmu a umenia. „A o dievča nemajte strach. Mne nejde o nejaké zvádzanie mladých dievčat. Mne ide o umenie!“
Pán otec pripustil, že známosť s poslancom nie je na zahodenie. Dievča to môže ďaleko dotiahnuť. Známosť je dobrá za každého režimu. Vytiahol fľašu koňaku: „Len ochutnajte, pán poslanec!“ Pán režisér sa usmial – nebudú si vraj hovoriť stále takto oficiálne: „Ja som Viktor.“ Pripili si na tykanie. Alkohol rozprúdil krv i debatu. Maršánek navrhol, že by sa dcérenka mohla predviesť v negližé.
„Stačí v spodnej bielizni. Aby som si urobil predstavu.“ Otec súhlasil nerád, hádam keby aspoň pri tom mohol byť. „To je jasné, Lacko,“ súhlasil Maršánek. „Veď už som raz povedal, že mi nejde o sex, ale o umenie!“ A tak sa Lenka pred pánom poslancom a režisérom v jednej osobe párkrát povykrúcala v bielizni. Odmenou jej bola pochvala znalca filmového umenia. Ale aj tak mala stále z pána režiséra zábavu.
Priblížila sa štvrtá hodina ranná. Bola sobota a pán režisér začal vykrikovať, že si musí ísť domov po veci: „O pol šiestej letím do Ríma!“ S týmito slovami na perách zaspal. O pol siedmej sa zobudil. „Tak čo, Marka, kde máte dievča?“ ospanlivo zažmurkal na pani domu. „Letíme do Ríma.“
Nikto si už nespomenul, že údajné lietadlo malo letieť už o pol šiestej… Otec Laci ešte raz pripomenul, že Lenka nemá platný pas. Maršánek znova vykrútil telefónne číslo a opäť sa nechal spojiť s kapitánom Tarovským. „Všetko je v suchu. Takže ideme.“
Rodičom to však aj tak bolo nejaké čudné. Toľko šťastia odrazu? Ale či takému poslancovi neveriť, keď si tyká s ministrami vo vláde? A keď s nimi spísal riadnu zmluvu na účinkovanie dcéry vo filme?! Tak rýchlo, baľ si veci, dcérenka. A tu máš nejaké vreckové, veď všetky výdavky ti hradí filmový štáb, ako povedal pán režisér.
„Počúvaj, Laci,“ poškriabal sa Maršánek za uchom, „nejako som to včera prehnal. Hostil som všelijakých známych z ministerstva, nechali sme v reštaurácii dosť peňazí…“ Otec sa netváril veľmi nadšene. Žeby si pán režisér zarobil tak málo? No Maršánek ho nenechal v pochybnostiach: „To vieš, vysoké funkcie, vysoké náklady. Pre vlasť sa treba obetovať.“
Čo mal robiť pán otec. Vytiahol z peňaženky štyri tisícky. „Máš to u mňa, Lacko. Až ti priveziem dcéru z Ríma, dostaneš to aj s úrokami.“
Dostal. Aj slečna dcéra. Namiesto linky Praha-Rím cestovala električkovou a autobusovou. Potom kaviareň, krčma. A nakoniec byt pána režiséra. Namiesto víkendu vo večnom meste si Lenka užila štyroch stien. Pán Maršánek zasa pôvabov stredoškoláčky – „nádejnej adeptky cechu hereckého“. Keď ho prestali baviť milostné hry, odomkol byt a odviedol Lenku do blízkej krčmy. Tam sa znova posilnil alkoholom. Pri tej príležitosti sa z kabelky dievčaťa stratilo vreckové, ktoré jej dal otec na výdavky. A potom znova späť do bytu. Zamknúť a dievčatko, usiluj sa. Čo na tom, že sa ti nechce…
Alebo to bolo inak? Pán Vladimír Maršánek, režisér a poslanec. Kamarát pánov ministrov. Aj tentokrát zvládol štyridsaťštyriročný podvodník obvodného formátu, ktorého poznali páni z mravnostného ako falošný peniaz, svoju úlohu na jednotku. Užil si, navyše za cudzie peniaze.
„Páni,“ usmieval sa na starých známych z vyšetrovačky, „veď my sme sa u mňa v byte bavili akurát o baroku a rokoku. A obchytkávať ma začala ona prvá. Bola taká prítulná!“
To už však nebolo také dôležité. Tým sa zaoberali páni porotcovia, na čej strane je pravda. Oni však môžu súdiť len skutky, nie ľudskú hlúposť.
/prv/ -ko-