Trochu som sa toho obávala – a ono sa to naozaj stalo. Keď som sa primára interného oddelenia pražskej Thomayerovej nemocnice a vedúceho tamojšieho Centra výživy spýtala, či existuje nejaká magická rada, aby sa človek nedostal na interne s tepnami upchatými tukom, tak sa len pousmial: „Existuje. Neprežierať sa a hýbať sa.“

Chvíľu to vyzeralo, že po tejto vete už nebude o čom sa rozprávať, ale potom sa Pavel Kohout dostal k téme sladkostí a lacného piva a poriadne sa „rozbehol“, hoci bol piatok popoludní a na nohách bol od šesť ráno.
Za týždeň sú Vianoce, sviatky sladkostí, smažených rýb a tučného zemiakového šalátu. Čo je o sviatkoch človek, ktorý okolo seba denne vidí následky prejedanie?
Ja jem úplne normálne. (Smeje sa) Ale je fakt, že na Štedrý deň sa postíme, aj deti. Tie teda občas niečo zobnú, ale snažia sa.
A potom si dáte vyprážaného kapra so šalátom, fakt?
No fakt! Prečo nie? Viete, problém nie je občas si dopriať. Lenže dôležité je tam to „občas“. Keď idem pred Vianocami do obchodu, vždy si hovorím, že tí ľudia snáď čakajú nejakú vojnu alebo apokalypsu. My sme premenili Vianoce, ktoré by mali byť sviatkami pokoja a stretávanie sa s blízkymi, na Vianoce úplne nezriadeného konzumu, kedy sa ľudia predbiehajú v tom, koľko toho zjedli a koľko si toho naviezli domov. Nato si sadnú k televízii, naskladajú tam misu vedľa misy a jedia.
Ako je možné, že niekto zje cez Vianoce hromadu sladkosti, a jeho váha sa ani nepohne, a iný si vezme dva rožky a priberie kíl?
Toto je také klišé. Záleží hlavne na tom, koľko má človek už založenej tukovej hmoty. Pretože tá má výrazne pomalší metabolizmus ako hmota svalová. Takže keď máte veľa svalov, môžete jesť viac než človek, ktorý má svalov málo. Po druhé to samozrejme súvisí s tým, čo jete, a tiež s črevným mikrobiomem, pričom črevná kultúra štíhleho a obézneho človeka sa líši – v neprospech toho obézneho. Záleží ale napríklad aj na tom, ako sa kto potí. Ten, kto sa potí viac, má výhodu: tuku toľko neuloží.
Zdá sa vám, že dnes jeme zdravšie ako v roku 1989?
Čo to je, zdravšie? Energeticky bohatá potravina nie je sama o sebe zlá. Potravina, ktorá má kvalitnú bielkovinu, či už rastlinnú alebo živočíšnu, nie je zle. Zle je množstvo. Zle je skladba našej potravy. Zle je, že sa málo hýbeme. Pokojne môžeme jesť veľa, ak máme veľký výdaj energie. Tak jednoduché to je. Lenže ľudí potrebujú nejakú barličku, niečo, za čím idú. Potrebujú tomu dať názov. Preto sú tak populárne všetky tie extrémne diéty – vegánstvo, bezlepková strava, paleodieta, KetoDiet a podobne. Ono nie je príliš sexy, keď vám nutricionista povie, jedzte do polosýta, pite do polopita a strážte si príjem a výdaj energie. Ľudia si povedia: „To predsa viem tiež.“ A neurobia nič, pretože realizácia týchto jednoduchých pravidiel je hrozne ťažká. Ale akonáhle sa to nejako volá, hneď je to lákavejšie. Ľudia sa dostanú do nejakej skupiny, nejakého stáda, s ktorým sa stotožnia, a sú schopní pravidlá dodržiavať. Niektorí z nich potom sú schopní vás zabiť, keď sa odvážite povedať, že tomu neveríte. Zdravý rozum sa vytráca.
Takže by sme sa mali vrátiť k strave našich prababičiek?
Nielen strave, aj k tomu pohybu. Keď sa pozrieme o sto rokov späť, ľudia si tiež vedeli užiť. Tiež mali v nedeľu hus, ale cez týždeň sa neprecpávali a hlavne sa ďaleko viac hýbali, bez toho aby kvôli tomu museli behať alebo jazdiť na bicykli. Oni to tak starí ľudia vôbec nechápu, prečo by preboha niekto musel behať. Prečo nejdeme robiť niečo poriadne, okopávať záhradu alebo prehadzovať kamenia.
Ako by ste citoval môjho osemdesiatpäťročného otecka …
Ale to je logické! Oni si len neuvedomujú, že tá vynútená práca, na ktorú boli zvyknutí, v súčasnej dobe jednoducho už nie je, a že je potrebné ju nahradiť niečím iným. Nepoznám babičku, ktorá by povedala: „Teda, ty si ale tučný, mal by si schudnúť.“ Nie, skôr budete počuť: „Poď sa poriadne najesť.“ Pretože oni nezažili riziko obezity. Vtedy bola chudoba a jediné riziko bola podvýživa.
Moja babička hovorila: „Poď sa najesť, nech sa spravíš.“
To je ešte dobré! Ja so mal skôr problém, že ma babičky precpávali. Vtedy po vojne boli úplne iné dietetické odporúčania: že sa má jesť hovädzie a bravčové mäso napríklad. A je to logické, pretože počas vojny bolo bielkovín málo, takže bolo potrebné ich doplniť.