Prvá genocída nebola proti Židom ale proti africkým Hererom

475

O genocíde Židov čiže holokauste počul každý. O genocíde Hererov dnes nevie nikto, pritom to bola vôbec prvá genocída národa páchaná Nemcami. Možno je to preto, že Hererovia žijú v Afrike.

Nemecko nemalo v Afrike príliš veľa kolónií, ale v tých, ktoré mali, vystrájali ako čierna ruka. Nemci ovládali juhozápadnú Afriku, dnešnú Namíbiu, oblasť pri pobreží, nachádzajúca sa medzi portugalskou Angolou a britskú Južnou Afrikou. Bol to kus zeme, ktorú čiastočne tvorila púšť, ale aj trávnaté územia, na ktorých žilo niekoľko rôznych domorodých kmeňov. Pre Nemcov to boli len divosi, ktorým sa zdráhali hovoriť ľudia.

Najväčší z nich boli Hererovia, ktorých bolo v krajine asi 100 tisíc, potom zhruba 20 tisíc Namu. Boli to farmári a pastieri, ale nie divosi. Mali veľmi dobré informácie o okolitom svete a dokonca sa zapájali do výmenného obchodu s Európanmi. Podstatné ale bolo, že do krajiny prišli stovky Nemcov, ktorí chceli pre seba pôdu, a nejakí Hererovia ich vôbec nezaujímali. Pristupovali k nim nadradene a navyše začali zvýhodňovať tie kmene, ktoré boli voči Hererom nepriateľské. Podľa hesla rozdeľuj a panuj sa snažili, aby sa miestni pobili medzi sebou. A nielen to. Napríklad na súde malo svedectvo bieleho muža rovnakú váhu ako siedmich Hererov. O nejakom rovnom prístupe nemohlo byť ani reči.

Čoskoro nastali ale väčšie problémy. Krajina nedokázala uživiť toľko ľudí, najmä keď Nemci krajinu doslova vysávali a drancovali. Hererovia začali hladovať. Začalo sa tiež hovoriť o zriadení rezervácií a masových deportáciách. Nebolo nezvyklým javom, keď Nemec niekde zastrelil len tak pre zábavu osamoteného Herera, pokiaľ naň narazil. Objavovalo sa stále viac prípadov znásilnenia a ďalších zločinov, ktoré nemecké súdy samozrejme odmietali riešiť. Situácia sa vyhrotila a obe strany sa začali pripravovať na vojnu.

V roku 1904 zhromaždil vodca Samuel Maharero 5000 Hererov, aby s nimi začal boj proti Nemcom. Výzbroj tejto „armády“ bola úplne nedostatočná, od kyjakov a kopije, cez luky až po niekoľko múzejných pušiek. Postupovali spoločne s 50 tisíc členmi svojich rodín krajínou, ktorú im Nemci násilne odobrali. Jednotlivé farmy Nemci opúšťali, pretože sami sa nedokázali brániť. K bojom a násiliu prakticky nedochádzalo.

Nemci vymenovali guvernéra kolónie generála Lothara von Trothu, a ten dal jasne najavo, čo chce urobiť: „Zničím všetky vzbúrené kmene v prúdoch krvi a peňazí. Jedine po totálnom očistení môže vzniknúť niečo nové.“ Von Trotha bol pripravený zničiť kompletne všetkých Hererov.

Jeho armáda mala 1500 mužov, 13 húfnic a 14 guľometov. V bitke pri Waterberg, či sa stretu tak dá hovoriť, úplne zmasakroval behom pár minút celú hererskú armádu. Von Trotha nechal otvorenú pre civilistov jedinú cestu a to smerom do púšte. A všetky studne, ktoré sa nachádzali po ceste, zasypal. Rozmiestnil hliadky po celej trase s rozkazom zastreliť každého, kto by sa pokúsil hľadať vodu. Celá operácia vrátane bitky stála Nemcov 20 mŕtvych, Hereri v bitke a následnom pochode zomreli desaťtisíce hladom, vyčerpaním a šialenstvom. Vedeli, že voda je blízko, len ich k nej Nemci nikdy nepustili.

Už to by stačilo ako označenie genocídy a naprostej humanitárnej katastrofy. Von Trotha ale nehodlal prestať, naopak, ešte len začínal. Nariadil úplne vyčistiť krajinu od Hererov. Dokonca Hererovia, ktorí sa len priblížili k hranici, nech ozbrojení, alebo nie, mali byť zastrelení. Zakázal brať akýchkoľvek zajatcov alebo väzňov. Jediný trest za čokoľvek bola smrť. Následne Nemci odobrali všetok dobytok Hererom, ktorých zahnali do divočiny, kde ich strieľali a nechávali ich hladovať. 50 tisíc Hererov sa nachádzalo v úplne zúfalej situácii.

Nemci tiež vybudovali prvé koncentračné tábory, kde Hererovia a hlavne Namovia živorili v úplne šialených podmienkach, denne zabíjaní, znásilňovaní a mučení. Ani tu nechýbali zvrhlí lekári, ktorí vykonávali na ľuďoch strašné experimenty na potvrdenie svojich rasových teórií.

Operoval ma pri plnom vedomí! Spomínajú „pacienti“ monštra Mengeleho

Genocída spáchaná Nemcami mala v krajine na svedomí minimálne 100 tisíc životov. Je zaujímavé, že ani v modernej dobe sa o nej príliš nehovorí, podobne ako o zverstvách ďalších koloniálnych mocností v Afrike.