Tomáš Janovic

1278

1. Ako hodnotíte súčasnú slovenskú tvorbu v oblasti kultúry?
Slovensko je krajinou zázrakov. Máme špičkové kultúrne samorasty, ktoré však nestoja na pleciach kultúrnej obce. Naša kultúrna obec je chudobná vo všetkých významoch tohto slova. Jeden príklad za všetky: špičkový Paľo Vilikovský stojí na pleciach Paľa Vilikovského. Je to samorast. Takisto Lasica a Satinský. Chýba nám kultúrne zázemie. Možno je to preto, že nám chýbali mestá, slovenské mestá. Koľko slovenských rodín má napríklad domácu knižnicu? A pritom – keby Shakespeare žil a vedel po slovensky, iste by si s veľkým pôžitkom pozrel svoje hry v preklade Ľuba Feldeka. Alebo ďalší príklad: Pišťankovými románmi sú nadšení mladí Angličania a Kapitáňovej Samko Tále vychádza na celom svete. Len tá naša kultúrna obec zaostáva sama za sebou. Ako by sme nechápali, že byť kultúrny je práca na sebe. Systematická, ťažká – ale prináša ovocie.

2. Ako vnímate dnešnú spoločnosť, hodnoty a priority ľudí?
Priority ľudí? Kto mal v mešci len tri povestné groše, ide sa zblázniť, keď vycíti za rohom štvrtý groš. Stráca súdnosť. A zábrany. Chudoba je ponižujúca, a tak závidíme. A kradneme. A permanentne bedákame, čo je naším národným športom. Mám to vyskúšané – keď sa ma niekto spýta „Ako sa máte?“ a ja poviem „Výborne!“, pozrie sa na mňa ako na blázna. To predsa nemôžem myslieť vážne.

3. Máte nenahraditeľné satiricko – humoristické myslenie. Ako ste objavili v sebe tento talent?
Zapáčila sa mi jedna spolužiačka /mal som asi 13 – 14 rokov a chcel som ju pozvať na rande. Nevedel som ako, a tak som jej napísal básničku. O zubnej kefke. Ako závidím jej zubnej kefke, že sa dvakrát denne – ráno a večer – spolužiačka bola čistotná – dotýka jej pier. A ja sa nemôžem ani raz. Pointu básničky si pamätám dodnes: „Ó, sudba zhubná! Prečo nie som kefka zubná?!“ Spolužiačka sa zasmiala, a nešla so mnou na rande. Básničku som potom poslal do nejakého časopisu, kde ju na moje veľké prekvapenie uverejnili. Vraj ich pobavila. Tak sa to všetko začalo, a tak to pokračuje dodnes. Mám jednoducho šťastie – živím sa tým, čo ma baví.

4. Čo z vašej tvorby máte najradšej?
Najradšej mám cudziu tvorbu. Nie som zaľúbený do seba. Našťastie.

5. Veľmi ma zaujal a pobavil váš aforizmus „Človek je jediný zložitý produkt, pri výrobe ktorého môžeme byť duchom neprítomní.“ Ako vám napadne takáto vtipná myšlienka, a pravdivá?
To, čo píšem, nie sú výmysly. Ja sa len usilujem presne vidieť a presne počuť všetko, čo sa deje okolo mňa. A vo mne. /Zdôrazňujem slovo presne. Samozrejme, treba si vypracovať svoj štýl. Štýl je logo spisovateľa. Úžasným štylistom bol napríklad A. P. Čechov. „Boli to čestní ľudia. Klamali, len keď bolo treba.“ Je to celkom jednoduchá veta, a pritom aká presná! A vtipná!

6. Ktoré obdobie z vášho života vám najviac prinieslo?
Boli to roky po XX. zjazde KSSS, keď sa Chruščov pustil do Stalina, a celé šesťdesiate roky – mohli sme z močovky zdvihnúť hlavu a nadýchať sa čerstvého vánku. Po povinnej „poézii“ Milana Lajčiaka som objavil v antikvariáte Halasa a Novomeského. Po plagátových socrealistických „maľbách“ som uvidel v Mladej tvorbe kresby Mikuláša Galandu a nechcel som veriť vlastným očiam. Dostali sa mi do rúk Iľf a Petrov a Mrožek a Prévert a Morgenstern a staré platne V + W a nové platne  S + Š a… Zajasal som: áno, to je môj humor: Ale predovšetkým – bol som mladý a mal som pocit, že mladý budem naveky.

7. Veľmi sa nahnevám, keď…
Keď sa stretnem s pokrytectvom. Slovenčina je presný jazyk.  T v á r i m e   s a, aby nikto nevidel našu  t v á r . Našu pravú tvár. Až príde dieťa a skríkne. „Tvár je nahá!“ Žiaľ, na Slovensku je málo takých detí.

8. Miesto, kam sa vždy rád vraciam
Rád sa vraciam do kaviarní. Ktorýsi múdry Stredoeurópan povedal, že rád chodí do kaviarne, lebo tam môže byť sám, ale medzi ľuďmi. V kaviarňach sa rodia aj moje smutné anekdoty. Tie sólové, aj tie Pri káve. Napríklad táto čerstvá: Pri káve s Milanom Lasicom, Manželia sa po rokoch stávajú v lepšom prípade priatelia a v horšom súrodenci.

9. Krajina, ktorá na mňa najviac zapôsobila.
Krajina slova. Je v nej všetko, doslova. Stačí otvoriť Denníky Sándora Máraiho – kúpil som si ich pred rokom, a stále sa k nim vraciam. Sú v nich rokliny a Himaláje ľudskej duše, farby a vône Európy aj Ameriky, a ich panoráma… Takto cestujem od malička – po šírej krajine slova. A som v nej nevýslovne šťastný.

 

10. Charakterizujte jednou vetou Milana Lasicu.
Milan Lasica je živý dôkaz, že len veľmi citlivý človek môže byť veľmi vtipný.

11. A čo by ste poradili do života našej generácii?
Nedávno sedeli v kaviarni u pani Šátekovej mladí ľudia a rozprávali sa, čo budú robiť cez víkend. Dve mladé osoby úplne opačného pohlavia, držiac sa za ruky, ležérne prehodili: „My si zaletíme do Amsterdamu.“ Povedal som Milanovi Lasicovi: „Keby to pred Novembrom 89 vyšlo z našich úst, zavreli by nás. Buď do blázinca, alebo na Februárku.“ Tam bola eštebácka basa. Takže, milá mladá generácia: Cestuj. Vsakuj do seba nové zážitky a poznatky. Ale vsakuj ich do seba, aj keď sedíš doma. A vyhodnocuj si ich. Závidím ti šance, ktoré sú pred tebou.

 

Sandra Kállayová