Sexuálneho devianta Antonína Vorla nechali po niekoľkých útokoch na ženy vykastrovať. Ani to ale spoločnosť neuchránilo pred tým, aký bol nebezpečný. Ku koncu novembra pred 42 rokmi zavraždil staršia pani Máriu Jandovú (†64), ktorá zablúdila v Prahe. Dobodal ju 34 ranami nožom a uškrtil rukávom od kabátu. Trestu smrti unikol, ale na slobodu sa už nedostal.
Antonín Vorel sa narodil roku 1954 v Lomnici v okrese Blansko. V rodine tkáčov bol z troch detí najstarší. Chodil do zvláštnej školy, nemal kamarátov, bol samotár. K prvej ejakulácii u neho údajne došlo až v šestnástich rokoch. Podľa serveru iDnes zaútočil na svoju vrstovníčku. Tou bola Hanka S. Pritisol ju k stene domu, mal obnažený úd. Keď videl, že niekto ide, zmizol ako para nad hrncom.
Sexuálnych útokov pribúdalo
O rok neskôr, vo februári roku 1971, si chcel vynútiť sex s Máriou K. Tá sa ale bránila, Vorlovi sa zahryzla do ruky. Toho istého mesiaca sa pokúsil v Mimoni znásilniť Vieru H. Vzdal to, až keď začala kričať o pomoc. Po týchto troch útokoch ho súd poslal na osem mesiacov do nápravnovýchovného ústavu.
Ani to ho ale nepresvedčilo k tomu, aby svojho spoločensky nebezpečného konania zanechal. Vo februári ďalšieho roka zvalil opäť v Mimoni na zem Jaroslavovi F., tá ho ale zahnala krikom. Súd ho potrestal pol rokom odňatia slobody.
„Keď som sa k nejakej žene pritisol, násilím ju k sebe privinul, vždy došlo k výronu semena,“ opísal sexuológom svoje konanie Vorel. Tou dobou mal iba sedemnásť. 14. decembra 1972 ho lekári v Horných Beřkovicích vykastrovali. So zákrokom súhlasil, inak by k tomu nemohlo dôjsť.
Proste zablúdila
Teraz už ale k prípadu, ktorého sa Vorel šesť rokov po kastrácii dopustil. Došlo k nemu v novembri roku 1978. Maria Jandová, jeho budúca obeť, ktorá pracovala na príprave šalátov. Leto trávila na Barrandove, cez zimu pracovala vo Veľkej sále Lucerny.
Dlhý rad rokov bývala so svojím mužom Jozefom v dome na Smotanovom nábreží vedľa kaviarne Slavia. Lenže potom sa presťahovali na Južné Mesto, kde práve vznikalo obrovské sídlisko. Práve zmena bydliska bola pre Máriu veľkým trápením.
„Sťažovala si, že v tom novom bývať nebude, pretože stále blúdi,“ povedal vo výpovedi jej muž Jozef. Žena kolegyniam popisovala, ako cestou do nového bytu zablúdila, a to tak veľmi, že sa domov dostala až o šiestej ráno. V noci to tam nemohla poznať. Inkriminovaného dňa tiež zablúdila. Dozorná v stanici metra Kačerov jej dokonca poradila, ako sa do nového bytu dostane. Dokonca si ju aj zapamätala, pripomínala jej tetu.
„Povedala som jej, že by bolo najlepšie, aby sadla na metro a vrátila sa na stanicu Budějovická, odkiaľ ide autobus. Ona však tvrdila, že do Opatová (na Južné Mesto) jazdí autobus číslo 203 z Kačerova a že pôjde týmto spojom. Upozornila som ju, že musí ísť na zastávku podchodom, inak by išla opačným smerom,“ uviedla vtedy dozorná metra. Lenže zmätená a dezorientovaná Maria to rovnako poplietla. Nastúpila do autobusu 504, lenže išla inam. Vystúpila v pražských Hodkovičkách, na druhej strane Prahy, kde zrejme nikdy pred tým nebola. Keď vystúpila, prešla okolo dvoch stojacich mužov.
Kastrácia v ňom vyvolala hnev
Jedným z nich bol muž menom Václav Petráň, druhým Antonín Vorel. Vykastrovaný mladík bol naštvaný. Uvedomil si, že sa kvôli zákroku pravdepodobne nebude nikdy môcť oženiť. Hnevalo ho to, aj keď so zoznamovaním nemal žiadne skúsenosti. Žiadne dievča nikdy nepobozkal, nebol ani na rande.
Čo sa im preháňalo počas postávanie na zastávke, je dodnes asi neisté. Keď ale videli vystupovať Máriu, Petráň do Vorla štuchol a ukázal na ňu. Navrhol, že ju prepadnú a olúpia. Spolu so poznali z videnia z neďalekej ubytovne.
Vorel sa najprv zdráhal čin urobiť, nakoniec ale Petráňovi na jeho nápad kývol. „Išli sme za tou pani. Medzi nami bol odstup asi 40 až 50 metrov. Neviem, ako dlho sme ju sledovali. Všimla si nás až pri takej betónovej hrádzi, keď sa otočila,“ cituje iDnes výpoveď Vorla.
Petráň mal v ruke palicu, tým ženu udrel do hlavy. Všetko potom bolo v réžii Vorla. „Neviem, čo to do mňa vošlo. Keď som videl, ako klesla na zem, tak som ju začal škrtiť. (…),“ hovoril počas výpovede s tým, že jeho komplic sa medzitým odišiel vymočiť. „Pani sa už nehýbala. Z vrecka som vytiahol nôž a začal jej rezať šaty. Chcel som s ňou mať pohlavný styk, ten sa mi ale nepodarilo uskutočniť …,“ opísal Vorel, čo nasledovalo. K vražde došlo v noci z 24. na 25. novembra 1978. Ženu škrtil rukami, potom rukávom od kabáta svojho komplica.
Keď videl, že Mária nedýcha, začal do nej bodať. Pri útoku mal opäť erekciu. Styk sa mu ale nepodarilo uskutočniť ani na druhýkrát. Keď Petráň prišiel, povedal, že by mali zmiznúť. Márii vzali dve tašky s nákupom a z peňaženky jej zobrali 850 korún. Odobrali sa na stanicu, Vorel išiel až do Brna, Petráň mal vystúpiť v Kolíne. Ešte pred tým stihol Petráň Antonovi povedať, že nikde nesmie hovoriť o tom, čo sa stalo. Z peňazí mu dal 200 korún.
Nemal alibi
Telo zavraždenej ženy našiel pri hrádzi Zátišského rybníka psíčkar Otto. „Za kmeňom stromu som zazrel zdvihnuté nahé kolená. Spočiatku som myslel, že sa jedná o vyhodenú výkladnu pannu, a keď som prišiel bližšie, asi tak na päť krokov, rozpoznal som, že ide o ležiacu ženu. Nejavila známky života, do pása bola vyzlečená, nohy mala roztiahnuté. Na bruchu som zazrel známky zranenia a medzi nohami na zemi bolo mláka krvi,“ opísal otrasný zážitok.
Polícia identifikovala 400 potencionálnych páchateľov. Podľa kriminalistov bol vrahom pravdepodobne sadista. Medzi vytipovaným osobami bol aj Vorel. „Z doterajších tipov, ktoré sú v aktívnom rozpracovaní, je najzávažnejší Vorel Antonín, narodený 2. 8. 1954. Bolo zistené, že na kritickú dobu nemá alibi a svoju výpoveď neustále mení,“ cituje policajný spis.
Do Prahy už Vorel nešiel vlakom, ale policajným autom s putami na rukách. Pri výsluchu sa potom priznal, často ale menil výpoveď. Do Prahy išiel údajne kvôli listu, ktorý mu na ubytovni nechal brat, nikto o listu ale nič nevedel. Najskôr hovoril, že Máriu zabil sám. „Obzrela sa, videla ma a začala utekať. Ja tiež. Chytal som ju za ramená … Kričala, tak som jej upchal hubu,“ povedal.
Rozumu moc nepobral
Podľa posudku mal Antonín IQ 76 alebo 78. Pri výsluchu vraždu opísal s nevinnosťou primitíva, povedal, že mu urobilo dobre, keď videl krv. Bodaním sa mu vraj uľavilo. „Mal som zlosť na ženské, na všetky ženské, že ma kvôli nim vyoperovali,“ vysvetlil. V máji ďalšieho roka priznal, že mal komplica. Polícia ale Petráňa nikdy nedopadla.
O rok neskôr sa potom konal súd – na ňom pôvodne zaznel najťažšie verdikt, trest smrti! Policajti ho v tej chvíli museli držať všetkou silou. „Sudca mal šťastie, že ma fízlovia premohli. Mohol byť ďalší mŕtvy,“ hovoril Vorel.
Prípad vtedy vyšetroval elitný a známy kriminalista pražskej mordparty Jiří Markovič. „Poprava? U človeka, ako bol Vorel, by som to nazval skôr porážkou zvieraťa. Veď Vorel konal úplne pudovo, nepremýšľal v prítomnom ani v budúcom čase,“ uviedol bývalý detektív.
Znížené ovládacie schopnosti
Znalci uviedli, že Antonín trpel sadizmom a vrodenou deviáciou, ktorá počas vražedného útoku na Máriu podstatne znížila jeho schopnosť sa ovládať. Podľa posudku bol trvale pre spoločnosť nebezpečný. „Pokiaľ nebude potrestaný najvyšším trestom, je nutná jeho trvalá izolácia od spoločnosti. Liečenie neprichádza do úvahy,“ uviedli psychiatri.
Za vraždu dostal 25 rokov v najprísnejšej nápravnovýchovnej skupine, následne potom ústavnú ochrannú psychiatrickú liečbu. Pokúsil sa aj o samovraždu, dozorca ho ale včas odrezal od prestieradlá. Na konci deväťdesiatych rokov sa stal služobne najstarším väzňom v ČR. Prešiel si Mirovi, Valdice a Rýnovice.
Keď mu skončil výkon trestu, putoval hneď do psychiatrickej nemocnice v Horných Beřkovicích. Na slobodu sa tak nikdy nedostal. Pred dvoma rokmi riaditeľ ústavu povedal, že je Vorel stále živý a zostáva hospitalizovaný.
