V roku 1961 dr. John Lilly napísal sci-fi román Človek a delfín, ktorý prinášal teóriu, že delfíny sa snažia komunikovať s ľuďmi. Lillyho román vzbudil veľkú pozornosť vo vedeckých kruhoch. Zaujal aj pracovníka NASA, astronóma Franka Drakea, ktorý práve pracoval na projekte komunikácia s mimozemšťanmi pomocou rádiových vĺn. Nadchol sa aj pre myšlienku komunikácie s delfínmi, a tak vzniklo unikátne laboratórium Dolphin Point.
To bolo umiestnené v Karibiku a skladalo sa z podmorskej a nadmorskej časti. V tej podmorskej žili delfíny, nad vodou pracovali vedci. Podivná budova prilákala dvadsaťtriročnou Margaret Howe Lovattovú. Jednoducho prišla do kancelárie riaditeľa Gregoryho Bateson a povedala mu: „Počula som, že tu máte delfínov. Prišla som, aby som sa pozrela, či by som tú nemohla niečo robiť.“
Bateson ju nevyhodil, namiesto toho jej dovolil pozorovať delfíny a robiť si poznámky. Čoskoro zistil, že hoci nemá žiadne potrebné vzdelanie, pre prácu s delfínmi má cit, a tak jej dal oficiálnu prácu v laboratóriu. Pracovala s trojicou delfínov menom Pamela, Sissy a Peter. Snažila sa ich naučiť zvuky, ktoré by boli rozpoznateľné pre človeka. Práca síce moc nepostupovala, ale Lovattová bola nadšená. Dokonca nechcela chodiť domov a prehovorila Bateson, aby jej umožnil stáli prístup do laboratória. A nielen to. Prišla aj s nápadom zatopiť čiastočne niektoré ubikácie tak, aby tadiaľ mohli preplávať delfíny. Už by ľudia a delfíny neboli oddelení, zdieľali by jeden životný priestor.
Bateson jej nápady zrealizoval a v novom experimentálnom prostredí tak žila Lovattová s delfínom Petrom. Lovattová s ním trávila všetok čas, a ako sama povedala, prejavoval ohromný záujem o jej anatómiu. A nielen to, vraj sa veľmi často trel o jej koleno, stehno alebo ruku. Po tomto „trení“ potom bolo takmer nemožné dostať ho späť do jeho časti laboratória. A došlo nakoniec aj k akési mu sexuálnemu kontaktu, kedy Lovattová rúka Petera uspokojila. Z jej strany išlo podľa nej skôr o zvedavosť, niečo, čo jednoducho túžila urobiť, aby Petera lepšie spoznala.
Lenže okrem tohto podivného maznania s delfínmi a niekoľkých menších komunikačných experimentov sa celý projekt prakticky nehýbal z miesta. A keď prišiel Drake, aby sa pozrel, čo sa s výskumom deje, bol veľmi sklamaný. Nekonalo sa žiadne rozlúštenie jazyka delfínov ani sa nedarilo s nimi komunikovať. To bol koniec, projekt bol čoskoro zastavený. Pred tým ešte došlo k jednému pozoruhodnému experimentu. Dr. Jilly bol členom exkluzívneho vedeckého tímu, ktorý bol poverený vládou skúmaním účinkov LSD na živé organizmy. LSD teda bolo podané aj delfínom v Dolphin Pointe. Vynechaný bol iba Peter na žiadosť Lovattovej. Podľa všetkého ale LSD na delfíny nemalo prakticky žiadny vplyv. Aj Lilly preto stratil záujem o delfíny aj celé laboratóriu. Ostatne mal svoju vlastnú v Miami.
Po ukončení projektu bol Peter prevezený práve do jeho pomerne pochmúrnej laboratórie v Miami, ktorá tiež patrila Lillymu. O týždeň neskôr Lilly volal Lovattovej – Peter vraj spáchal samovraždu. Delfíny dýchajú kyslík zo vzduchu, ale na rozdiel od človeka ich dýchanie nie je automatické. Každý nádych je vedomý, musí sa k nemu rozhodnúť a urobiť ho. Peter jednoducho odmietol dýchať, klesol na samé dno nádrže a tam sa udusil.
Peter zrejme nevydržal nové (a bohužiaľ úplne nevhodné) podmienky a predovšetkým trvalé odlúčenie od Lovattovej. Tá bola pochopiteľne z celej situácie zdrvená. Neskôr sa vydala za fotografa, mala s ním tri deti a všetci spoločne bývali v Dolphin Pointu, ktorý prestavali na rodinný dom. O experimentoch, na ktorých sa podieľala, nehovorila takmer päťdesiat rokov. Súhlasila s niekoľkými rozhovormi len pre dokument renomovaného režiséra Christophera Rileyho s názvom Dievča, ktorá hovorila s delfínmi.
