Frustrovaných Rómov láka džihád. Šíri sa už Islamský štát v bulharských rómskych getách

1119

Krátko pred svitaním vošla do ulíc Iztoku, štvrti bulharského mesta Pazardžik, obrnené autá. Maskovaní policajti, ktorí sa z nich vyrojili, zahájili v tejto rómskej enkláve rozsiahlu raziu posvätenou kontrarozviedkou DANS. Na sklonku dňa mali na konte cez 40 prehľadaných budov a 26 zadržaných ľudí. Ako prvého sa zmocnili Ahmeda Moussy, vodcovské tváre iztockých salafistov.

O sedem mesiacov neskôr, v júli 2015, boli Moussa a trinásť ďalších radikálov obžalovaní zo šírenia náboženskej nenávisti a vojnovej propagandy. Charizmatický rómsky kazateľ už vtedy oplýval skúsenosťami s bulharskou justíciou, ktorá ho na základe analogických prehreškov potrestala už v rokoch 2004 a 2014.

Tentoraz sa však pridala explicitné obvinenia z kontaktov s teroristickým hnutím Islamský štát (IS).

Svojich nasledovníkov Moussa nabádal, že bojovať v chalifátu je svätou povinnosťou každého moslima, tvrdí obžaloba, s ktorou sa oboznámila investigatívna sieť BIRN (Balkan Investigative Reporting Network). Podľa svedkov ich vyzýval, aby sa s IS delili o peniaze, a v kázňach oslavoval násilia. Fanatickou ideológiu podľa prokuratúry rozsieval aj na sociálnych sieťach, podobne ako spoluobžalovaní – dôkazový materiál obsahuje napríklad snímky, na ktorých pózujú s preslávenou čiernou vlajkou či ukazovákom vztýčeným k nebu, ale aj reklamnými predmetmi z dielne IS v podobe čapíc či kľúčeniek.

A nielen to: Moussov domov poskytol prístrešie trom džihádistom na ceste do Sýrie. Kým Srb Izudin Crnovršanin, ktorého Moussa hostil v novembri 2013, skončil v rukách srbskej polície, Francúz bosnianskeho pôvodu Sajid Husejnović a nemecký Turek Murat Asyyildiz svoj cieľ dosiahli a zmizli kdesi v sýrskych dŕžavách samozvaného chalifátu.

Moslimovia bez perspektívy

Bulharsko je domovom jednej z najpočetnejších moslimských menšín v Európe. Tvorí desatinu populácie, uvádza sčítanie z roku 2011; dnešné odhady dosahujú dokonca na 14%. Okrem etnických Turkov sem spadá tiež ďalšie dedičstva Osmanskej ríše: Pomáci čiže potomkovia Slovanov, ktorí za nadvlády Istanbule konvertovali na islam, a moslimskí Rómovia.

Aj oni pochádza z tých, ktorí v minulosti prijali vieru svojho hegemóna. Hovoria turecky a sami sa Turkami označujú, väčšinová spoločnosť – a často aj samotní Turci – ich však vníma ako Rómov. Za komunizmu mnohí pracovali v štátnych podnikoch, pád Živkovovho režimu pre nich teda znamenal ťažkú ranu. Priniesol nezamestnanosť a každodenné živorenie v izolovaných getách, kde sa okrem práce nedostáva ani základného vzdelania alebo lekárskej starostlivosti, nieto perspektívy.

Náboženstvo sa tak pre nich stáva jedinou istotou. „Rómovia hľadajú v islame novú identitu. Chcú byť súčasťou niečoho väčšieho. Niečoho, čo zborí múry ich geta,“ vysvetlila  antropologička Antonina Željazkova.

Deprimovaný Angel Stojanov

Za „väčším“ zamieril v polovici 90. rokov tiež Ahmed Moussa. Vtedy sa ešte volal Angel Stojanov a okrem márnej honby za zamestnaním bojoval rovnako s depresiou a schizofréniou. Ako ďalší bulharskí Rómovia, aj on nakoniec odišiel za prácou na Západ, konkrétne do Viedne, kde konvertoval na islam. Príklon k jeho radikálnej forme následne potvrdil v Kolíne nad Rýnom, kde nadviazal kontakty s extrémistickú skupinou tureckej proveniencie Kalifaatsstat.

Po návrate do Bulharska sa usadil v Iztoku a začal pôsobiť ako samozvaný imám. Oficiálne moslimskí vodcovia jeho činnosť neposvätili, napriek tomu neúnavne kázal všade, kde sa naskytla príležitosť, a čoskoro mal rad oddaných stúpencov. Veľkú rolu vraj hralo jeho charizma.

Mousse prívrženci si nechali narásť fúzy, západné oblečenie vymenili za dlhé rúcha a bulharská mena za arabské. Príklonom k fundamentalizmu sa separovali nielen od väčšinovej spoločnosti, ale aj od svojich umiernených susedov. „Tí fúzatí už si ku mne sadnúť neprídu,“ posťažoval si reportérke Birne iztocký kaviarnik Sašo. Iný Iztočan si posťažoval, že ho Moussa pripravil o priateľov. „Ale ja nemôžem žiť tak, ako sa žilo pred tisíc rokmi. Dávam prednosť islamu, ktorý zodpovedá súčasnému životu,“ dodal.

Živná pôda pre radikalizáciu

Práve v tom tkvie však problém. Život časti bulharských moslimov veľa nádeje neposkytuje, ponúka však dostatok frustrácie, živné pôdy pre radikalizácii. Diel viny pritom nesie bulharský štát, v otázke menšín rétoricky tolerantní, reálne však nie príliš kompetentní. Situáciu nesvedčí ani prebujnená korupcie v štátnej správe, o väzbách prominentov na organizovaný zločin ani nehovoriac.
Bulharsko je v hľadáčiku zahraničných islamistov nielen ako možné pole expanzie, ale aj tranzitné krajiny a logistická základňa. Lenže oficiálny islamskej inštitúcie, ktoré by importu salafismu mali preventívne čeliť, sú zúfalo podfinancované. Okrem iného.

„V Bulharsku dnes neexistuje jediné islamskej vzdelávacie stredisko s akreditáciou Ministerstva školstva. Chýba štátna pomoc aj previerka zo strany štátu, kto – a čo – vyučuje v islamských školách. Oboje napomáha šíreniu radikálneho islamu. Rovnako tak nejednota: operujú tú duchovnú rôznych islamských denominácií a siekt a spory rozdeľujú aj vodcovské islamskej autority,“ opísala zo Sofie balkanistka Zuzana Piptová-Vrabchev.

Zahraničné Salafisti aj ich bulharskí žiaci sú tak stále nebezpečnejšími konkurentmi umiernenej islamské tradície. Jeden príklad za všetky: vplyvnú mešitu EBU Bekir, kde bol Ahmed Moussa zatknutý, financovali peniaze Saúdov.

Aké getá budú v európskych  mestách vznikať pri tak veľkom počte imigrantov, ktorí nebudú ovládať jazyk, nebudú mať potrebnú kvalifikáciu na prácu? Budú bez perspektívy frustrovaní, budú živnou pôdou pre radikalizáciu.