Karačajské jazero je tak zamorené radiáciou, že človeku v jeho blízkosti hrozí smrť

152

Karačajské jazero bolo počas sovietskej éry smetiskom jadrového odpadu, ktoré zamorilo oblasť na dlhé desaťročia. Jazero sa stalo natoľko rádioaktívnym, že ak by u neho človek strávil hodinu, zomrel by na chorobu z ožiarenia do niekoľkých týždňov.

Karačajské jazero sa rozprestiera v juhozápadnej oblasti Čeljabinského okresu, neďaleko hraníc s Kazachstanom. V jeho blízkosti sa nachádza závod na výrobu atómových zbraní Majak. V závode sa vyrábalo plutónium pre jadrové zbrane a neskôr sa tu spracovával rádioaktívny odpad z niekoľkých jadrových elektrární a reaktorov ruských jadrových ponoriek.

Podnik vznikol vo veľkom zhone v rokoch 1945 až 1948, na jeho výstavbe sa podieľali desiatky tisíc väzňov. V prvých rokoch fungovania závodu Majak bol vysoko rádioaktívny odpad len tak vypúšťaný a sypaný do rieky Tecau, alebo uskladnení pod holým nebom.

Do roku 1957 bolo v závode Majak sedem jadrových reaktorov. Všetky používali takzvaný otvorený chladiaci systém – voda do primárneho chladiaceho okruhu reaktorov bola brána priamo z rieky Tecau a priľahlého Karačajského jazera a po prejdení reaktorom bola vysoko rádioaktívna vrátená späť do jazera (sekundárny a terciárny chladiaci okruh, ako je bežný v neskorších jadrových prevádzkach, tu úplne chýbal).

O existencii závodu v Majáku sa nevedelo až do 90. rokov minulého storočia. Až v roku 1992 podpísal Boris Jeľcin dekrét, ktorým zariadenie otvoril na vedecké účely. Vedci okamžite označili oblasť za najzamorenejším miesto na svete. Je totiž znečistená ohromným množstvom jadrového odpadu.

Ak v roku 1990 stál človek na brehu Karačajského jazera, dostal behom hodiny dávku 600 röntgenov, čo je ďaleko nad smrteľnou hranicou. Celá oblasť trpela desiatky rokov obrovskou mierou rádioaktívneho znečistenia. V oblasti je o 25 percent vyšší výskyt rakoviny a o 28 percent vyšší výskyt deformácií pri pôrode. Leukémia tu narástla o 41 percent.

Z oblasti postupne bolo evakuovaných 23 zo 40 dedín. Zvyšní obyvatelia si museli na život s radiáciou zvyknúť. Lekári mali prísny zákaz hovoriť pri diagnózach o radiácii, a tak sa v ich správach objavovali podivné výrazy ako „zvláštna choroba“.

Trawler sa stal náhodnou obeťou jadrového výbuchu, z posledných slov radistov mrazí

V polovici päťdesiatych rokov sa inžinieri rozhodli prestať vypúšťať rádioaktívny odpad do rieky Tecau a namiesto toho sa začal zavážať do špeciálnych podzemných zásobníkov. V roku 1957 ale jeden z týchto zásobníkov explodoval. Výbuch o sile 70 až 100 ton TNT57 odhodilo sto šesťdesiat ton vážiace betónové veko nádrže, ktoré bola osem metrov pod zemou, a z ničím nechránenej schránky unikal rádioaktívny mrak. Našťastie sa nenastala jadrová reakcia. Únik celkom asi osemdesiatich ton rádioaktívneho materiálu do ovzdušia kontaminoval plochu o rozlohe 23 000 kilometrov štvorcových na území Čeljabinskej, Tjumeňské a Sverdlovskej oblasti, ktorú obývalo asi 270 000 ľudí, predovšetkým rádioaktívnym céziom a stroncnatom. V priebehu havárie a počas jej likvidácie bolo ožiarených niekoľko tisíc ľudí.

Skromné ​​informácie hovoria o tom, že zahynuli dve stovky ľudí. Rozsah zamorenia ani skutočný počet obetí nepozná nikto. Tisíce ďalších ľudí zomreli na rakovinu a ďalšie choroby spôsobené rádioaktívnym ožiarením.

Odhaduje sa, že celková dávka rádioaktivity mohla byť okolo jednej štvrtiny toho, čo o pár desiatok rokov neskôr vyprodukoval výbuch v Černobyle. Bola to skrátka katastrofa nebývalých rozmerov.

Vedci simulovali, čo by sa stalo, keby boli odpálené všetky jadrové hlavice na svete

Úrady o katastrofe neinformovali, obyvatelia neboli evakuovaní do bezpečia, celá vec sa ututlala vďaka tajnému režimu, ktorý v celej oblasti panoval. Ani to ale nebolo všetko. V roku 1967 jazero vyschlo a vietor roznášal do okolia silne rádioaktívny prach z jeho dna. Týmto rádioaktívnym prachom bolo zasiahnutých pol milióna občanov Sovietskeho zväzu, opäť bez akejkoľvek reakcie úradov. S odstupom času sa odhaduje, že títo nešťastníci mohli dostať podobnú dávku ako obete výbuchu v Hirošime.

Japonsko: Hirošima si pripomenula 67. výročie zhodenia atómovej bomby

Jazero je dnes zabetónované až na malý kúsok. Tony rádioaktívneho odpadu sú pochované pod tisíckami ton betónu. Ani to ale nepomáha. Oblasť je naďalej nebezpečná a dávky radiácie, ktoré človek na mieste dostane, ho môžu usmrtiť.

Jadrový odpad sa v priebehu rokov dostal z rieky Tecau až do Severného ľadového oceánu. Karačejské jazero i celá priľahlá oblasť sú dnes možno ešte nebezpečnejším miestom než neblaho preslávený Černobyľ alebo Fukušima.