Pred 40 rokmi presadil americký Kongres akúsi pomyselnú „poistku“ , ktorá by prezidentský rozkaz k nasadeniu vojakov proti nepriateľovi aspoň čiastočne obmedzila .
Keď sa v roku 1973 nachýlila po takmer dvadsiatich rokoch vietnamská vojna ku koncu , okrem nového pohľadu spoločnosti na zahraničnú politiku zaoceánskej veľmoci to prinieslo ešte jednu podstatnú zmenu: čiastočné obmedzenie právomocí amerického prezidenta ako vrchného veliteľa ozbrojených síl.
Kongres , teda výhradné nositeľ zákonodarnej moci v USA , sa vtedy ostro vymedzil voči suverenite prezidenta v otázkach zapojenia krajiny do vojnového konfliktu . Aj napriek veto vtedajšieho šéfa Bieleho domu Richarda Nixona pretlačil uznesenia ( v originálnom znení známej ako War Powers Resolution ) , ktoré stanovilo , že k nasadeniu amerických ozbrojených zložiek v zahraničí potrebuje prezident získať súhlas práve Kongresu . Teda za predpokladu , že neboli USA alebo ich územie priamo napadnuté.
Toto uznesenie ukladá hlave štátu informovať Kongres o nasadenie amerických jednotiek za hranicami do 48 hodín . V prípade , že zákonodarcovia retrospektívne neudelí k takejto akcii povolenie , nesmú vojaci operovať za hranicami dlhšie ako 60 dní s tým , že dodatočných 30 dní im zostáva navrch na stiahnutie . Výnimku tvoria situácie , kedy by USA nepriateľovi otvorene vyhlásili vojnu . Naposledy sa tak ale stalo za druhej svetovej vojny .
Na americké pomery bolo presadenie takéhoto obmedzenia dosť zásadný krok . Politický systém Spojených štátov je totiž nastavený ako prezidentský , čo vo výsledku obnáša to , že sa hlava štátu teší výnimočne silnému postaveniu . Hranice medzi exekutívou a legislatívou je tu veľmi jasne vymedzená. Prezident je jediným ústavou vymedzeným nositeľom výkonnej moci a nie je zo svojej funkcie nikomu zodpovedný , ani Kongresu .
Po hrôzach , ktoré priniesla vojna vo Vietname , ale bola zásadná právomoc vrchného veliteľa ozbrojených síl čiastočne oklieštená . Aspoň po formálnej stránke .
