Eva Mozes Kor je zakladateľkou inštitúcia CANDLES Holocaust Museum and Education Center, ktorá si kladie za cieľ vzdelávať širšiu verejnosť o holokauste. Peklom koncentračného tábora si sama prešla. Ako desaťročná sa spoločne so svojím dvojčaťom stala pokusným králikom Mengeleho šialených experimentov.
Do Osvienčimu sa Rumunka Eva Mozes (1934) dostala so svojimi rodičmi a troma sestrami v roku 1944. Ako jedna z dvojčiat mala so sestrou Miriam šťastie a stala sa súčasťou lekárskych experimentov. Zvyšok jej rodiny bohužiaľ našli smrť v plynových komorách. „Šťastie“ bol ale veľa nadnesený výraz, keď ste mali skončiť v rukách beštiálneho Josepha Mengeleho.
Dvojčatá boli pre nacistov cenným materiálom na skúmanie. Keby väčšina nemeckých žien rodila dvojčatá a viacerčatá, nacistická populácia by sa rozrastala vo veľkom. Lekári v Osvienčime ale neskúmali iba ich genetickú výbavu, ale tiež ich podrobovali neľudským pokusom, ktorej prevedeniami si snáď len spĺňali tie najzvrátenejšej fantázie.
Eva a Miriam sa najčastejšie zúčastnili pokusov s aplikovaním rôznych látok. Jedna taká injekcia zastavila pri Miriam rast obličiek a ona sa až do konca svojho života potýkala s problémami, ktoré zavŕšila rakovina. Eve pokusy zase privodili vysokú horúčku. „Taká škoda, je ešte mladá. Má pred sebou dva týždne života,“ vyriekol nad ňou vtedy verdikt Mengele.
Vystrašená dievčina sa nebála toľko svojej smrti, ako mala obavy nad životom sestry. Bolo jej totiž jasné, že ak zomrie ona, Miriam bude pre lekárov už bezcenná a po smrteľnej injekcii ju rozoberú na pitevnom stole. To nemohla dopustiť. Silou vôle sa rozhodla, že za žiadnu cenu nezomrie, a po nejakom čase sa z najhoršieho skutočne dostala. Čoskoro nasledovalo oslobodenie tábora Červenou armádou. Medzi 180 pozostalými deťmi z pokusných laboratórií boli aj obe rumunskej sestry.
Jedenásťročné dievčatá sa na krátky čas vrátili do rodnej krajiny. V roku 1950 nasledoval presun do Izraela, kde Eva spoznala tiež svojho manžela Michaela Kora, ďalšieho preživšieho z koncentračného tábora. Spoločne vychovávali dve deti. V roku 1984 založila Eva inštitúciu CANDLES s múzeom v americkej Indiane. Táto organizácia okrem iného znovu spájala bývalé Mengeleho deti z Osvienčimu.
Aj keď v sebe mohla žena naďalej živiť horkosť ku svojim trýzniteľom, rozhodla sa pre cestu odpustenia. Najprv sa stretla s bývalým osvienčimským doktorom Hansom Munch, ktorý sabotováním činnosti svojich spolupracovníkov zachránil niekoľko životov a počas súdneho procesu sa nakoniec vyhol uväzneniu. Dvojica sa stretla v roku 1993 krátko po smrti Miriam. Eva neskôr opísala, že moment, kedy svojmu bývalému mučiteľovi dokázala odpustiť, bol pre ňu oslobodzujúci. To isté sa pokúsila urobiť aj v prípade Mengeleho, ktorému napísala list.
„V anglickom slovníku som si našla dvadsať sprostých slov. Všetky som ich spísala na papier a nahlas ich prečítala imaginárnemu Mengelemu. Nakoniec som povedala: Napriek všetkému tomu tí ale odpúšťam. Je to skvelý pocit, keď aj také malé pokusné morča ako ja môže mať silu nad osvienčimským Anjelom smrti,“ hovorila.
V roku 2015 svet zase žasol nad gestom, ktoré prejavila voči bývalému nacistickému dozorcovi Oskarovi Gröningovi. Počas súdneho procesu, po ktorom bol odsúdený na štyri roky, ho objala a poďakovala mu, že sa ako jeden z mála nacistov dokázal k svojej minulosti postaviť čelom a uznáva svoju vinu.
„Verím, že odpustenie je mocný nástroj. Nič nestojí. Funguje. Nemá žiadne vedľajšie účinky. A je to niečo, čo náš svet práve teraz namiesto trestania zúfalo potrebuje,“ odôvodnila svoju voľbu.
