Zmena spoločenského systému po roku 1989 priniesla so sebou aj požiadavku na zmenu vlastníckych vzťahov k výrobným podnikom a k obchodom, za ktoré od roku 1948 niesol zodpovednosť štát. Vláda ČSFR rozhodla, že časť majetku štátu sa do súkromných rúk prevedie kupónovou privatizáciou. Každý plnoletý obyvateľ Československa mal nárok na kúpu knižky s investičnými kupónmi, ktoré mohol investovať buď priamo do akcií vybraných podnikov alebo nepriamo do investičných fondov. Dôvodov na takýto spôsob privatizácie bolo niekoľko.
Jeden z hlavných bol, že v bývalom Československu nebolo dosť peňazí na to, aby sa firmy odštátnili a prešli do súkromných rúk klasickou cestou, teda predajom za trhové ceny. Kupónová privatizácia rešpektovala rovnosť podmienok a čiastočne aj rovnomernosť rozdelenia majetku, pritom bola rýchla a nenáročná na investičné zdroje. Zároveň znižovala riziká korupcie pri rozdeľovaní majetku.
Vláda ČSFR rozhodla o vydávaní a použití investičných kupónov 5. septembra 1991. Na privatizáciu schválila 52 podnikov federálnej úrovne. Najdôležitejšou legislatívnou formou pre privatizácie v bývalej ČSFR sa stal zákon FZ 92/1991 o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby.
Po parlamentných voľbách v júni 1992 došlo k výrazným zmenám nielen v tempe, ale aj v spôsobe privatizácie v Slovenskej republike. Kým v Českej republike v zásade pokračoval privatizačný proces v logike vývoja v ČSFR z obdobia rokov 1991 – 1992, v Slovenskej republike došlo k jeho revízii a po rozdelení ČSFR k výrazne odlišnému vývoju. V septembri 1992 vláda SR schválila novú koncepciu privatizácie, ktorá sa do značnej miery odklonila od dovtedajšieho vývoja. Väčší dôraz bol kladený na štandardné metódy, kupónová privatizácia sa považovala len za marginálnu, zvýšili sa právomoci rezortných ministerstiev a odborov v procese privatizácie. To viedlo k výraznému spomaleniu celého procesu.
Dňa 12. júla 1995 schválili poslanci NR SR novelu zákona č.92/1991 Zb. o prevode majetku štátu na iné osoby. Na záverečnom hlasovaní sa prezentovalo 133 zákonodarcov. Za prijatie novely sa vyslovilo 76 členov parlamentu, proti hlasovalo 53, dvaja sa hlasovania zdržali a dvaja nehlasovali.
Prijatý právny predpis ukončil kupónovú privatizáciu (KP) a zmenil ju na dlhopisovú metódu. Po 1. januári 1996 dostali všetci občania, ktorí mali platne zaregistrovanú kupónovú knižku pre 2. vlnu KP, dlhopis FNM SR v hodnote 10.000 Sk.
Parlamentná opozícia upozornila, že dlhopisy FNM, ktorých splatnosť bola po roku 2000, sú kryté majetkom FNM, pričom nebola záruka ich vyplatenie. Podľa opozičných poslancov bol Fond zväčša nelikvidný a neschopný plniť svoje záväzky. Hrozilo taktiež nebezpečie, že dlhopisy by mohli skupovať privatizéri, ktorí by ich mohli použiť na úhradu svojich záväzkov voči FNM, a to hlboko pod ich nominálnu hodnotu.
Napriek všetkým výhradám dlhopisová privatizácia na Slovensku prebehla. Hodnota dlhopisu dosiahla po úročení 13.564 Sk (450,2 eura), pre občanov, ktorí do 19. novembra 1996 dovŕšili vek 70 rokov, vyplácal FNM 11.426 Sk (379,3 eura).
