„Videl si tú cukráreň? Keď som bol malý, kradol som tam rožky!“
Teraz však chlapec vyrástol a keď vošiel do obchodu, nebolo to preto, aby ukradol iba rožok…

Boli štyria, oblečení v džínsoch a dlhých tričkách. Štyria 16 – 17 roční žiaci gymnázia využili jarné popoludnie, aby sa šli zabaviť na jarmok.
Okolo 16. hodiny prišli na ulicu Raymond-Poincaré v obchodnej štvrti Nancy, vzdialenej asi päť minút od centra.
„Pozrite, do tohto obchodu som ako malý chodil kradnúť rožky,“ prehodil jeden z nich, keď prechádzali okolo výkladu cukrárne Kalck.
Pohľad mu padol na majiteľa obchodu Jacquesa Kalcka, sediaceho pri pulte z bieleho mramoru.
„Je to naozaj starý Kalck!“ poznamenal. „Vrátime sa a šlohneme mu rožky!“
Obchod bol starý a omietka na dome nebola obnovená vari sto rokov. Dýchala však z neho tradícia a serióznosť vzbudzujúca dôveru.
„A čo keby sme mu šlohli celú tržbu?“ navrhol druhý.
Povedal to len tak žartom. A predsa… štyria kamaráti nemali vo vrecku ani groš, a tak sa im ten nápad zapáčil. Na najbližšej križovatke zastali a ticho sa radili…
Keď vošli do obchodu, Jacques Kalck, ktorý nevyzeral na svojich 69 rokov, zdvihol hlavu od knihy, do ktorej bol zahĺbený. Literatúra bola jeho veľkou láskou, aj keď od malička pokračoval v šľapajach svojich predkov a vlastnými receptúrami preslávil obchod v celom meste.

Chalani ťahali los, kto udrie starca

Keď skončil s prácou v pekárni, sadol si do obchodu s novinami alebo knihou v ruke. Rád sa zhováral so zákazníkmi, ktorí boli väčšinou jeho priatelia.
Ráno mu v obchode pomáhala jeho neter Nicole. V tú stredu 7. apríla ju ešte vystríhal:
„Dávaj si pozor, na jarmoku sa potĺka kadejaká chamraď. Už som videl piatich či šiestich prejsť okolo…“
Popoludní si šiel po cigarety do susednej trafiky a ako zvyčajne nechal dvere otvorené. Teraz bol sám a pokojne si čítal…
Na druhom konci ulice sa štyria komplici dohodli, že šlohnú cukrárovi celú tržbu. Dvaja sa dobrovoľne podujali robiť stráž na chodníku, kým ostatní pôjdu po lup. Jeden z nich si vzal so sebou kladivo, aby sa mal čím brániť v prípade potreby.
Zostávalo už iba, aby si dvaja vlamači rozdelili úlohy. Kto bude držať v šachu cukrára a kto zatiaľ vyberie pokladnicu? Nakoniec sa dohodli, že šesťdesiatnika klepne po hlave najmladší.
Štyria mládenci zamierili späť k obchodu. Tí, čo mali stáť na stráži, sa postavili každý na jednu stranu priečelia. Druhí dvaja vošli dnu.
„Dobrý deň, mohli by sme dostať orechové šatôčky?“
Jacques Kalck odložil knihu a vstal, aby ich obslúžil.
Bolo pol piatej popoludní. Niekoľko metrov ďalej dôchodca „pán Paul“ pokojne popíjal červené vínko v bistre oproti a unudene hľadel cez okno na ulicu. Hoci mal 73 rokov, zrak mu ešte slúžil. Odrazu zbadal štyroch mládencov bežiacich popred výklad cukrárne. Jeden z nich akoby sa snažil niečo skrývať. Dôchodca si uvedomil, že tých dvoch videl vojsť pred niekoľkými minútami do cukrárne. Ten náhly útek neveštil nič dobrého. Okamžite sa pobral do Kalckovho obchodu.

Neviem, či niekedy dokážem odpustiť svojmu synovi!

„Zbadal som pána Kalcka ležať na zemi. Pokúšal sa vstať,“ povedal neskôr vyšetrovateľom.
Jediné, čo si hneď všimol, bola mláka krvi na žltomodrých dlaždiciach. Jacquesovi Kalckovi sa napokon podarilo vstať.
„Tí darebáci! Dostali ma,“ povedal slabým hlasom a rukou sa chytil za hlavu.
Dôchodca odbehol k telefónu a zavolal políciu a záchranku. Tí okamžite prišli a cukrára odviezli do najbližšej nemocnice, kde lekári zistili krvácanie do mozgu.
Keď sa Nicole navečer vrátila do obchodu, našla tam štyroch policajtov, ktorí ju informovali o tom, čo sa stalo. Korisť darebákov nestála zaveľa: v pokladnici bolo len 50 Eur. Opatrný Kalck nikdy nenechával v pokladni väčší obnos peňazí.
Po odchode policajtov mladá žena zavolala do nemocnice, aby sa informovala, ako sa má jej strýko. Keď ju ubezpečili, že je mimo nebezpečenstva, vrátila sa do obchodu poupratovať. Keď zmývala krv spod jedného stolíka, našla malú čiernu náprsnú tašku s dokladmi a niekoľkými fotografiami. Stratil ju jeden z darebákov.
Na druhý deň 8. apríla zavolali dotyčného na políciu. Mládenec sa priznal a prezradil mená svojich komplicov. Dvoch čo iba stáli na stráži, pustili na slobodu. Hlavného útočníka a jeho komplica obžalovali za násilie a krádež a oboch uväznili. Na základe ich priznania našli aj kladivo, ktoré odhodili v susednej uličke.
Na druhý deň otec mládenca, čo udrel cukrára, zavolal Nicole. Bol zdrvený, celý bez seba od hnevu a zúfalstva.
„Môj syn má zlých kamarátov,“ vysvetľoval Nicole. „Určite im chcel imponovať. Neviem, či mu niekedy budem vedieť odpustiť…“
Každý deň telefonoval mladej žene, aby sa popýtal, ako sa má Jacques Kalck, ktorý sa pomaly zotavoval zo zranení. 28. apríla ho napokon prepustili z nemocnice.

Okamžite sa chcel vrátiť do práce. „Idem robiť briošky,“ vyhlásil, len čo prišiel.

V deň svojich 70-tych narodenín upadol do kómy

No precenil svoje sily. Zatackal sa a Nicole mu musela pomôcť vyjsť na poschodie nad obchodom, kde býval. Večer ho pochytila vysoká horúčka. Na druhý deň ráno Nicole zavolala lekára, ktorý prikázal urobiť potrebné vyšetrenia.
Výsledky boli alarmujúce: Jacques trpel ťažkým zápalom mozgových blán. 3. mája ho odviezli do nemocnice.
11. mája, v deň svojich sedemdesiatych narodenín upadol do kómy. Lekári boli pesimistickí. Jacques sa stal obeťou tzv. „zlatého stafylokoku“, infekcie, ktorou sa zrejme nakazil počas prvej hospitalizácie. Čoskoro stafylokokus zasiahol aj srdce a 25. júna, keď ho Nicole prišla navštíviť, našla ho mŕtveho na nemocničnom lôžku.
Jacquesa Kalcka pochovali 1. júla za účasti všetkých obyvateľov štvrte, kde mal obchod. Kým však jeho telo odovzdali rodine, polícia prikázala pitvu, aby sa zistilo, či osudná infekcia bola náhodná alebo bola priamym dôsledkom prepadu.
Ak sa potvrdí druhá hypotéza, bude to mať ťažké následky pre mládenca, ktorý ho udrel ťažkým kladivom. V opačnom prípade ho čaká ako maloletého miernejší trest.
„Škoda, že si ten mládenec takto zbabral život,“ s povzdychom povedala Nicole. „Pre biednych päťdesiat Eur.“  

-hl-

SÚVISIACE ČLÁNKYVIAC OD AUTORA