Žralokov sa nebojím

728

 

Ako prípravu na interview s Renátkou Petrášovov som sa rozhodla použiť knihu a film od nášho spoločného známeho Steva Lichtaga, ktorý pred niekoľkými rokmi natočil dokument o žralokovi bielom. Pomocou tohto dokumentu si bez vlastného vedomia dokázal v Amerike ukoristiť najvzácnejší vysielací čas, a to posledné minúty pred najsledovanejším programom roka – pred Superbowlom. Ako celkom slušný scuba-diver, ktorý sa v lete bez šnorchla, okuliarov a plutiev do mora nikdy nedostane, som po vzhliadnutí tohto dokumentu ostala v miernom šoku, možno preto, lebo žraloci majú v mojom rebríčku najneobľúbenejších morských živočíchov prvé miesto. No skôr to bolo z toho dôvodu, lebo zábery, ktoré boli v tomto dokumente natočené bez ochranných klietok, vyrážali dych aj mojim kolegom windsurfistom, ktorí by mali byť pripravení na situácie, kedy by sa s takýmto tvorom mohli stretnúť. Čas, na ktorý sme boli dohodnutý s Renátkou, som očakávala s napätím, chcela som totiž vidieť ženu, ktorá nemá paniku z takéhoto tvora a do ríše ticha sa pravidelne vracia už dvanásť rokov. no nie za adrenalínom, ale za účelom oddychu.

Vo dverách sa zjavila pekná žena, Renátka, mierne zarazená jej krehkým výzorom, mátam po mojom počiatočnom vykreslení ženy, ktorá sa nebojí žralokov a rázne ho mažem z pamäte. 

Na zahriatie nám Renátka vyrozpráva story, ako sa dostala ku potápaniu a následne sa púšťame do interview. 

K potápaniu ma priviedli moji kamaráti, ktorí si založili potápačskú školu. Bola to pre mňa príležitosť, ako po mojich vodných športoch / plávanie, windsurfing, vodný skúter/ zostať stále v spojení s vodou, najmä po ukončení aktívneho pretekárskeho obdobia. Môj manžel absolvoval potápačský kurz ako prvý a keď sme odišli na prvú „potápačskú“ dovolenku do Mexika, tak ja som z časových dôvodov stihla absolvovať len teoretickú časť kurzu. Bez potápačskej licencie som sa nemohla ísť potápať, a tak išiel len manžel. Z prvého ponoru sa vrátil taký nadšený a uchvátený, že som sa rozhodla stoj čo stoj ísť aj ja na ďalší ponor. Použila som malé klamstvo a tvrdila som, že som si zabudla moju licenciu doma, a tým som obmäkčila srdce divemastera. Vyplávali sme na more, a keď sme si začali obliekať výstroj, nastali problémy. Tieto zručnosti a skúsenosti mi absolútne chýbali, nakoľko praktickú časť môjho výcviku som ešte nemala za sebou. Snažila som sa napodobňovať ostatných, ale dialo sa to všetko veľmi rýchlo. Divemaster si všimol, že nie je všetko v poriadku, no napriek tomu mi pomohol s prípravou výstroje a tváril sa, že nič nezaregistroval. Amatérsky som skúšala dýchať cez automatiku ešte na lodi. Moje nepríjemné prekvapenie bolo, že sa mi veľmi ťažko dýchalo. Vtedy som netušila, že to tak má byť a že vo vode (vďaka inej hustote prostredia) sa dýchanie znormalizuje. No vtedy som mala pocit, že ak to takto bude aj pod vodou, tak sa zaručene udusím. Do mojich pochybností dal divemaster povel, aby sme si sadli na okraj člnu a cez chrbát sa prekoprcli do vody, ktorá zívala hĺbkou. Začalo mi dochádzať, že to asi nebol najlepší nápad. Odvážny, ale nerozvážny. Veď som ani len nevedela, ako mám všetky tie hrozné veci, ktoré na mne viseli, používať. V tom momente, keď som uznala svoju nerozvážnosť a chcela som sa priznať, tak ma divemaster sotil do vody, nakoľko tam už všetci boli a čakali len na mňa. Hneď som si spomenula na moje detstvo, keď ma moja staršia sestra hodila v mojich piatich rokoch do hlbokého bazéna a nechala ma samú, nech sa naučím plávať. Odvtedy plávam životom. Keď sa voda nado mnou zatvorila, tak sa moje obavy rýchlo rozplynuli. Zistila som, že môžem pohodlne dýchať a strach opadol. Manžel mi ukázal, ako si mám regulovať klesanie a stúpanie pod vodou. Po technickom rýchlo-zácviku som začala po chvíli vnímať i prekrásnu podmorskú faunu a flóru.

Učaroval ma tento krásny podmorský svet ticha. Svet, v ktorom vládne harmónia a rovnováha. Zamilovala som si kľud a stav beztiaže, ktorý akoby nadľahčoval nielen telo, ale aj myšlienky a pocity. Potápanie je úžasné. Cítim, že si ním dobíjam energiu a veľa potápačov určite cíti to isté.

 

Ktorá potápačská destinácia ti najviac utkvela v pamäti?
Na túto otázku sa mi ľahko odpovedá . Každá bola pre mňa niečím výnimočná. Na výnimočnosti a nezabudnuteľnosti sa podpisujú viaceré faktory. Niekedy to je stretnutie s rôznymi druhmi podmorských tvorov, podmorský život a scenéria, atmosféra nočného ponoru, plávanie v prúdoch, vrakové potápanie, záchranná akcia, zohratosť a nadšenie partie, profesionalita divemastera a veľa iných. V každom prípade sa tam dole pod vodou stále niečo deje. Buď si to všimnete alebo nie. Niekoho lákajú len veľké tvory, potom nevidia krásu mikrosveta. Iní sa ponáhľajú veľa toho vidieť a nevšimnú si, čo pláva pod nimi či vedľa nich. Veľmi záleží na tom, ako sa na to pozrieme. Krásne na tom je, že sa vždy naskytne pohľad na nové veci. Nič nie je statické, nič nie je isté. Takže každá potápačská lokalita zívala svojou výnimočnosťou. 

 

V tom momente zbystriem a nedá mi, aby som sa nespýtala: už si mala tú česť stretnúť sa s predátorom morí a postra-chom surfistov, žralokom? 
Neviem, kto je pre koho postrach, ale skôr to vidím naopak. Podľa mňa práve človek je predátorom vďaka tomu ako sa neekologicky, agresívne a ničivo správa k moriam a tiež postrachom, podľa toho, ako sa niekedy neuvážene správa pod vodou. Netriezvym odhadnutím schopností môže skomplikovať situáciu nielen sebe, ale aj iným. Ak ste pripravený a viete, do čoho idete, tak žiadne zviera nie je nebezpečné. My sme tam len na návšteve a to si treba vždy uvedomiť. Každý návštevník by mal akceptovať a rešpektovať pravidlá ich sveta. Keď sa povie žralok, tak väčšine ľudí sa objaví husia koža. Ešte dlho potrvá vyvrátenie nezmyselných mýtov, bohužiaľ čiastočne spôsobených aj filmom Čeľuste. Veľa odborných knižiek a filmov bude musieť napraviť krivdu spáchanú na žralokoch. Myslím si, že prejsť cez ulicu je ďaleko nebezpečnejšie ako preplávať povedľa žraloka. Zažila som to veľakrát a nikdy som nemala pocit nebezpečia. Rešpekt cítim vždy, ale v tom je veľký rozdiel. Nie je v tom strach, ale obdiv a uznanie jeho majestátnosti. Na našich potápačských potulkách som sa väčšinou stretla so žralokmi, ktorí nie sú nebezpeční. S bielym žralokom sme sa ešte nestretli, nemali sme to šťastie ako Steve Lichtag. To už je o inom bezpečí-nebezpečí. Vyhľadávame skôr teplé vody a tento druh sa pohybuje v studenších vodách napríklad pri Juhoafrickej republike. Rekreačné potápačské centrá sa nachádzajú väčšinou mimo miest, kde sa vyskytuje tento predátor. Samozrejme, že existujú aj iné druhy nebezpečných žralokov, /žralok tigrí či citrónový/ ale s tými sme sa ešte nestretli, aj keď ja by som chcela. Väčšinou mám skúsenosť, že si žraloci udržujú určitý odstup, poprípade sa radšej vzdialia. Na Galapágoch sme videli veľké skupiny žraloka kladivohlavého, ale nedali nám tú možnosť sa k nim bližšie priblížiť. Raz sa mi pošťastilo ocitnúť sa veľmi blízko žraloka v Červenom mori na Brother´s Islands. Smerovala som už na hladinu, robila som dekompresnú zastávku /čas potrebný na vyrovnanie tlaku/, keď v tom ku mne kľudne priprával na metrovú vzdialenosť dvojmetrový žralok a obzeral si ma z čoraz bližšej vzdialenosti. Pozerali sme si navzájom z očí do očí. Zdalo sa mi, že sa zastavil čas. Ten kontakt bol taký intenzívny, že si ho viem aj dnes dokonale vybaviť. 

 

S inými rizikami si sa pri potápaní nestretla? 
Potápanie v Britskej Kolumbii medzi fjordami bolo pre mňa osobne jedným z najriskantnej-ších, čo som doteraz zažila. Nachádzajú sa tu vertikálne aj horizontálne prúdy, ktoré sú jedny z najsilnejších na svete. Voda dosahuje necelých sedem stupňov, preto je nutné sa potápať v suchom oblečení – špeciálne vodotesné potápačské oblečenie.  Celý ponor, po ktorom sme boli od zimy až modrí, si vyžaduje opatrnosť a absolútnu organizáciu skupiny, aby sa potápači pod vodou nestratili. Stačil okamih nepozornosti, a buď ste stratili skupinu, alebo vás horizontálny prúd vyniesol na hladinu. Navyše som nemala žiadne skúsenosti s potápaním v suchom obleku. Stuhnutá od zimy som bola zakaždým už v prvej minúte. Ale esmeraldové zelené more ma nesklamalo svojou krásou. Zaujímavosťou bolo, že napriek veľmi ťažkým prúdovým ponorom, divemaster sa s nami nepotápal. Zostával na palube lode a dával nám inštrukcie, za akú dobu sa máme vynoriť a súčasne odhadoval, kde sa približne vynoríme. Ostatné nechal na prúd, ktorý nás tam odvial. Raz po jednom chaotickom ponore som sa vynorila ako jediná zo skupiny na určenom mieste a pýtala som sa divemastera, kde je zvyšok skupiny, ten však kľudným hlasom odpovedal, že sa čoskoro musia presne tu vynoriť. Keď som ho upozornila na zvuk prichádzajúci z diaľky, odbil ma tým, že to sú tulene. Po desiatich minútach zmizol úsmev z tváre už aj jemu, a tak sme sa vybrali člnom k miestu, o ktorom som mu hovorila. Tam na nás čakal zvyšok skupiny s drkotajúcimi zubami. Prúd ich zaniesol „trocha“ ďalej ako mal. 

 

Posúvam hranice svojej zvedavosti a pýtam sa Renátky, či by si trúfla pozrieť sa na žraloka bieleho aj mimo bezpečia potápačskej klietky. 
Na tohto žraloka by som si trúfla pozrieť asi len z potápačskej klietky. Poznám ľudí, ktorí to absolvovali. Na jednej strane boli nadšení, že to zažili, ale na druhej strane, nemali z toho veľmi príjemný zážitok. Voda je studená a viditeľnosť mizivá, takže lepší zážitok je vraj z člnu. Raz tam pôjdem aj napriek tomu.

 

Adrenalín alebo relax

Vyhľadávaš potápanie kvôli nebezpečným situáciám alebo adrenalínu? 
Potápanie nevyhľadávam vôbec kvôli adrenalínu či nebezpečným situáciám. Pre mňa je potápanie terapiou a zábavou zároveň. Nepopieram, že občas sa vyskytli situácie, ktoré zvýšili hladinu adrenalínu. Buď to bolo z veľkej radosti a prekvapenia, čo som uvidela či zažila, alebo kvôli vzniknutým problémom. Potápanie je svojím spôsobom rizikový šport, ale len ak podceníme alebo preceníme svoje možnosti a schopnosti. Vlastné chyby sú naším rizikom, ktoré si so sebou berieme pod hladinu. Platí pravidlo: opatrnosti nikdy nie je nazvyš. Mierny adrenalín občas zažívam pri nočných ponoroch. Vtedy podmorský svet vyzerá inak. Dolieha na mňa tma viac, ako by som si chcela pripustiť. Ale na druhej strane, v noci sú aktívne zvieratá, ktoré cez deň nevidíme a vždy zvíťazí pocit zvedavosti vidieť to. Napríklad  murény či chobotnice vyliezajú z úkrytov a lovia. No všeobecne treba povedať, že podmorský svet je plachý a zvieratá sa boja skôr viac vás. Sranda je, že pri nočných ponoroch sa potápači držia vždy bližšie pri sebe, a tak sa aj občas stane, že do seba kopneme plutvami. Žeby sa aj oni cítili trochu neisto?

 

Nesplnený sen 

Máš aj nesplnený sen v spojitosti s potápaním? 
Plávanie s delfínmi na otvorenom mori je mojím veľkým snom. Prečítala som zopár knižiek o delfínoch. Sú pre mňa stelesnením pozitívnej energie. Symbolmi delfínov sa obkolesujem všade, kde sa len dá. Keď sme boli na Galapágoch,videli sme veľké skupiny delfínov, no tie boli takisto plaché ako väčšina žralokov, ktoré sme doteraz stretli. Občas sme ich prenasledovali na člne dúfajúc, že nám venujú pozornosť. V mo-mente, ako sme ich uvideli, rýchlo sme naskákali do vody, no oni boli vždy rýchlejšie a rýchlo sa nám stratili z dohľadu. V Karibiku a v Egypte zopárkrát tieto krásne tvory sprevádzali našu loď. Neverili by ste, ako v tom momente všetci žiaria šťastím a  rozjarenou detskou radosťou.

Podľa akých kritérií si vyberáš potápačské destinácie? 
Neviem, či sú to kritéria. Faktom je, že mám preštudovaných zopár kníh a časopisov o potápačských miestach na svete. Tiež pozorne počúvam odporúčania ľudí, ktorí majú osobné skúsenosti s lokalitami, ktoré ešte nepoznám. A niekedy sa situácia tak zomelie, že niekto z našej potápačskej partie navrhne konkrétnu lokalitu, zorganizuje výjazd a ja sa len pridám.

Vysnívanú destináciu máš? 
V spojení s potápačskou lokalitou rozmýšľam o tom, čo by som ešte pod vodou chcela vidieť. Veľmi ma láka stretnutie s Walhaiom, teda žralokom obrovským, ktorý sa kŕmi planktónom. Väčšinou sa dá stretnúť na Maldivoch. Okrem toho by som chcela stretnúť veľryby, ale na to treba osloviť špecializované potápačské centrá, ktoré vedia, kde a kedy sa tieto cicavce nachádzajú, kade migrujú v ktorom ročnom období. Určite by som sa chcela vrátiť do Mozambiku, kde sme už raz boli, no nevybrali sme si správnu lokalitu. Vybrala by som sa na bieleho žraloka do Juhoafrickej republiky či Austrálie. Chcela vy som navštíviť jaskyne na Yucatanskom poloostrove. Potápať sa na Filipínach, Borneu, Mikronézii, Šalamúnových ostrovoch. mám veľa snov.

Hneď, ako ma prejdú zimomriavky pri myšlienke na bieleho žraloka, sa spytujem Renátky, či náhodou neobľubuje okrem delfínov a žralokov aj nejaké menšie a milšie podmorské tvory. 
Samozrejme, more je plné zaujímavých rýb, či už svojou pestrou škálou farieb, morfológiou alebo ich správaním. V Karibiku som sa ocitla uprostred veľkého húfu malých rybičiek. Obkolesili ma a v kruhu plávali okolo mňa. Bola som tam ako uzavretá vo valci, cez ktorý som nevidela ani von. Bol to krásny pocit. Mám aj svojich obľúbencov. Patria k nim Parrotfish, Triggerfish a morské koníky, ktoré je vidieť len zriedka. Rada pozorujem korytnačky a stingrays. Pošťastilo sa mi vidieť na Galapágoch endemického tvora, ktorého odborný názov neviem, ale my sme ho nazvali ryba s nohami. Predná polovica tela vyzerala ako ryba a zadná polovica ako žaba. Smola bola to, že sme sa pri tomto živočíchovi nemohli dlho zdržať, lebo sa nachádzal v päťdesiatpäť metrovej hĺbke. 

 

Ako to vlastne všetko vyzerá 

Treba na potápanie trénovať? 
Potápanie nie je šport, ktorý treba trénovať. Vyžaduje trocha plaveckých schopností, zručnosti s používaním potápačskej výstroje, teoretické poznatky, disciplínu a triezvy odhad pod vodou. Snažím sa pohybovať pomaly, hlavne preto, aby som videla čo najviac a nerušila kľud podmorského sveta. Potápači, ktorí sa správajú pod vodou ako Speedy Gonzales, majú po vynorení menej zážitkov, a potom len smutne počúvajú, čo videli iní, ktorí plávali pomaly. Mám skúsenosť, že rýchle pohyby plašia tvory. Keď sa na chvíľu zastavím, tak mi dovolia si ich obzrieť zblízka. Ale niekedy sa kondička zíde. Napríklad, keď sa dostaneme do prúdov, s ktorými sa popasovať musíte, aby sme sa dostali na určené miesto.
Musím priznať, že po týždňovej potápačskej dovolenke, keď denne absolvujeme 2 až 3 ponory, tak sa cítim unavene. Ale šťastne.

Čo sa robí predtým, ako vyrazíte na otvorené more?
Predtým, ako vyrazíme na ponor, dostane od divemastera inštrukcie a informácie o lokalite, v ktorej sa budeme potápať. Čiže skoro vždy vieme, do čoho ideme. Dobrý, situácie znalý divemaster vie odhadnúť, aké budú prúdy. Povie nám, aký útes či stena nás čaká, v akej hĺbke a aký čas tam budeme. Vždy ide prvý a my vo dvojiciach v určitých rozstupoch za ním. Bohužiaľ, nie vždy sme sa stretli s profesionálnym prístupom. Častokrát boli skôr príťažou a zdrojom problémov, z ktorého vznikal chaos pod vodou. Ale časom sme sa na tom vždy zabavili.

Svoje zážitky máš zo samých exotických krajín, také Chorvátsko ti nič nehovorí? 
Chorvátsko je najbližšia možná potápačská morská destinácia. Ja som sa v Chorvátsku potápala len raz. Myslím si, že aj posledný. Nevyhovuje mi studená voda a žiaden podmorský život. Ale určite veľa potápačov ocení Chorvátske vody ako základňu pre učenie sa potápania. A tak isto veľa dobrých potápačov vyhľadáva túto krajinu kvôli vrakom.

Ako často sa chodíš potápať? 
Je to individuálne, ale snažím sa nájsť si na potápanie čas aspoň raz ročne. Naposledy som bola v Mozambiku pred dvoma rokmi, ale dlhú prestávku spôsobili školské povinnosti. Najbližšie sa chystám potápať v Thajsku na Phukete začiatkom apríla. 

Je potápanie finančne náročne? 
Prvotnou investíciou je zafinancovanie potápačského kurzu, čo nie je až tak finančne náročné.
Ďalšou investíciou je výstroj. Niekto si ju kupuje, ale dá sa aj zapožičať .Buď v klube, kde sa absolvoval kurz, alebo priamo v potápačskom centre, kde sa chceme potápať. Potom už len záleží, akú ďalekú a exotickú lokalitu si človek vyberie. Náklady rastú úmerne s diaľkou. Egypt patrí k rozumne  finančne dostupnej potápačskej destinácií, ale čím ďalej, tým viac sú tieto blízke potápačské destinácie preľudnené a pod vodou sa vytvárajú normálne križovatky potápačov. Nič moc.

Spomínala si školu? Aký popud ťa dostal opäť do školských lavíc? 
Áno, dala som sa na psychoterapiu. Za chvíľu ukončím bakalára, ale chcem pokračovať magistrom. Potom ma čakajú ešte psychoterapeutické výcviky. K štúdiu ma priviedol môj záujem o psychológiu, ktorý začal už v detstve. Tajuplný svet nevedomých procesov, ktoré často riadia naše životy či by sme to chceli alebo o tom vedeli, ma vždy lákal. Najprv som čítala rôzne knihy, potom navštevovala rôzne prednášky i školenia a teraz študujem na škole. Je to náročné, ale obohacujúce. Lepšie viem čítať, prečo sa správame tak, ako sa správame. Získavam postupne lepší rozhľad a pomáha mi to byť tolerantnejšou. 

Vráťme sa ešte raz ku potápaniu, ktorú destináciu by si žiaden potápač nemal nechať ujsť? 
Je veľa nádherných miest, ktoré by bolo fajn vidieť. Z toho čo poznám, by som odporučila Galapágy. Disponujú nádhernou prírodou a bohatým podmorským svetom. Je to oáza endemických zvierat, ktoré sa dajú vidieť len tam.

A destinácia, ktorú by si neodporúčala? Teda okrem Chorvátska? 
Patrím k potápačom, ktorí už čo-to pochodili a videli, ale netrúfnem si poradiť, kde neísť. Každý máme inú optiku a to, čo nevyhovuje mne, neznamená, že je nevhodné aj pre iného.
Ja osobne sa vyhýbam prehusteným lokalitám Egypta. Je to smutný pohľad, ako sa to tam pojalo masovo. V určitých lokalitách je hustota ľudí vo vode väčšia ako samotných morských tvorov. To ma odrádza. Veľká škoda, lebo Červené more patrí medzi najlepšie lokality.

Na záver si spolu prezeráme fotografie, ktoré zo sebou priniesla Renátka. Okrem krásnych fotografií z Galapág, má so sebou  pár fotografií z pod mora. Živo ich komentuje, no ja si skôr ako potápanie a podmorské živočíchy predstavujem, ako by sa nádherne ležalo a opaľovalo na pláži Galapág. Už aby tu bolo leto… 

 

ZDIEĽAŤ
Predchádzajúci článokExtrémne svahy
Ďalší článokMuži, dámska móda a líčenie
Online Magazine pre všetkých.