Beloch sa v rámci experimentu prerobil na černocha. Zažil niečo šokujúce

305

Novinár John Howard Griffin dostal jedného dňa nápad. Urobí zo seba černocha a na vlastnej koži zakúsi, ako sa k nemu spoločnosť bude správať. O svojich dojmoch chcel následne informovať verejnosť. Výsledkom bol bolestný zážitok, ktorý takmer vyústil v tragédiu.

Tridsaťdeväťročný John Howard Griffin skôr pôsobil v americkej armáde. Črepina z bomby mu spôsobila zranenie, kvôli ktorému dočasne oslepol. Práve slepota mu otvorila oči v otázkach rasovej segregácie. „Slepí vidí iba srdce a múdrosť druhého, a nič z toho nesúvisí s tým, či je človek biely alebo čierny,“ predniesol na diskusii v Texase, ktorá sa venovala práve rasovej problematike.

Aby dokázal, že rasizmus je skutočný problém, rozhodol sa v novembri 1959 podstúpiť sociálny experiment. Na šesť týždňov si skúsil život čierneho muža na tradičnom americkom Juhu. Podstúpil kvôli tomu pätnásť hodinové ožarovanie ultrafialovou lampou. Začal tiež užívať lieky na liečbu vitiliga, ktoré ztmavovaly kožu. S tmavou kožou a oholenú hlavou sa potom vybral do ulíc New Orleans a Atlanty. Tu sa zdržiaval v hoteloch pre čiernych, navštevoval kaviarne vedené Afroameričanmi.

Hneď od prvých okamihov si všimol, ako rozdielne sa k nemu ostatní ľudia začali správať. V neskôr vydanej knihe Čierny ako ja hovorí jeden z nepríjemných zážitkov, ktorý prežil na autobusovej stanici: „Pristúpil som k pokladni. Keď ma predavačka zbadala, jej atraktívna a usmievavá tvár sa ihneď premenila. Bolo to tak nečakané a absolútne ničím nevyprovokované, že ma to úplne zaskočilo. ‘Čo chcete?’ vyštekla na mňa. Zdvorilo som sa jej spýtal na ďalší autobus do Hattiesburgu. Hrubo mi odpovedala a pozerala sa na mňa s opovržlivým pohľadom plným nenávisti. Bolo to prvýkrát, čo som niečo také zažil.“

Sotva sa Griffinovi podarilo kúpiť lístok, stretol sa s ďalšou pohŕdavou reakciou, tentoraz od dobre oblečeného robustného muža v stredných rokoch. „Slovami nedokážem popísať zdrvujúci des, ktorý z toho išiel. Z takej neskrývané nenávisti sa cítite stratení a bolí vás z nej srdce. Nie ani tak preto, že si pripadáte ohrození, ale skôr zo skutočnosti, v ako neľudskom svetle toho druhého ukazuje. Vidíte akýsi druh šialenstva, niečo tak obscénneho, až vás z toho mrazí.“

Inokedy publicista opisuje, ako chcel v autobuse pustiť bielu ženu si sadnúť. Namiesto vďaky sa dočkal nadávok a musel si vypočuť následný rozhovor ženy s ďalším mužom o tom, ako drzí černosi dnes sú. Vďaka preniknutiu do černošskej komunity sa Griffin dozvedel, s akými problémami sa jej príslušníci každodenne stretávajú a ako je pre nich občas zložitá aj tak obyčajná vec ako nájsť v meste toaletu – na väčšinu z nich mali čierni zákaz vstupu.

Krátko po zverejnení výsledkov svojho experimentu sa Griffin stal populárnym. Vedľa listov vďaky a podpory si ale vypočul aj množstvo vyhrážok. Nakoniec bol donútený spoločne s rodinou opustiť Vermontsky Mansfield a jeho novým domovom sa stalo Mexiko. Práve tam bola v roku 1961 skompletizovaná aj spomínaná knižka, ktorá bola preložená do štrnástich jazykov a podľa jej rozprávania bol natočený rovnomenný film.

O tri roky neskôr si Griffinovho popularita vybrala svoju daň. Počas cestovania potreboval vymeniť prázdnu pneumatiku a čakal pri kraji cesty na pomoc. Napadla ho skupinka mužov, ktorá ho zbila reťazami a nechala ho napospas jeho osudu. Novinár nešťastnú udalosť prežil, ale ďalším fyzickým útokom musel čeliť aj v budúcnosti. Zomrel v roku 1980 na komplikácie spôsobené cukrovkou.