Svojimi úspechmi v Južnej Kórei sa snaží rodičom dokázať, že útek z KĽDR bol správnym rozhodnutím.
Nenápadná Severokorejka Choja Hjun Mi začínala s boxom už v jedenástich rokoch. Potenciál však v sebe sprvu nevidela ona, ale severokórejský režim. Choj bola vždy o hlavu väčší a robustnejší ako jej rovesníci, čo ju predurčovalo pre kariéru úspešné boxerky. Vláda ju zapojila do skupinky ďalších 19 mladých potenciálnych boxeriek, ktoré mali zažiariť na olympijských hrách v roku 2008 v Pekingu. Olympijská komisia síce neskôr rozhodla, že ženský box ešte nebude olympijským športom, to však Choja od boxovanie neodradilo.
V 13 rokoch už súperila s oveľa staršími dievčatami, zároveň však platila za jednu z najtvrdších. A niet divu, každý deň musela zažívať ten najdrsnejší tréning. Jeho následky videla nielen na sebe, ale aj u starších boxeriek. „Staršie dievčatá mali domlátené ruky, ich päste ani nevyzerali ako ľudské,“ spomína Choja.
Fyzický útlak však nebol ničím v porovnaní so strachom z režimu. Víťazstvo totiž bolo všetkým a neúspech na medzinárodnej úrovni nepripadal do úvahy. Ak boxer alebo boxerka vyslaní na medzinárodné zápolení neuspeli, museli podľa Choja nastúpiť pred nahnevaný dav, ktorý ich zasypal urážkami a obvineniami. Po tlaku úradov už po prvom neúspechu mnohí boxeri nemohli pokračovať v kariére, píše server CNN.
