Ceste z Mariupol do ruského Taganrog stráži muž, ktorého poznajú ako „majora Sergeja“. Je nedôverčivý, neprístupný a ako sám povedal na úvod rozhovoru, s ktorým súhlasil až po hodinovom prehováraní, s novinármi a politiky má tie najhoršie skúsenosti.
Nasadzujete život dobrovoľne, alebo ste bol mobilizovaný?
Ani jedno ani druhé. Ja som profesionálny vojak. Všetci hovoria o dobrovoľníkoch, ale ja som vojak už 18 rokov. Slúžil som vo vojskách Ministerstva vnútra, teraz z nás urobili Národnú gardu. Ale podstata je rovnaká. Sme špecialisti na podobné situácie, ako je tu … Spústy zbraní medzi ľuďmi, žiadna fronta, medzi civilistami sa zamiešal tí, ktorí ešte pred pár dňami behali medzi domami s granátometom a strieľali po nás.
Čo ste robil pred tým, než vás poslali bojovať na Donbas?
Stál som na Majdane. Ale nie na strane demonštrantov, ja som ich mal rozháňať. A škoda, že sme nedostali pokyn to včas urobiť. Nebolo by žiadne krviprelievanie, ani žiadna vojna a neukradli by nám Krym. Ja som nikdy nebol obdivovateľom prezidenta Janukovyča, ale som zástanca legálnych metód boja, a nie revolúciou. Ľudia si ho zvolili, a v budúcich voľbách si mali zvoliť niekoho iného. Nie urobiť puč a vyprovokovať Rusov, aby sa zmocnili Krymu a teraz sa pokúša zobrať nám aj Donbas.
Na Majdan ste nedostali pokyn likvidovať demonštrantov?
Vôbec nie. Naopak. Ja som za tú dobu, čo boli nepokoje v Kyjeve, stratil 117 kolegov z vnútorných vojsk. A tí údajní ostreľovači, ktorí mali 21. Februára zabíjať protestujúci, to rozhodne neboli ľudia od nás. Ani od iných štátnych zložiek. Veď my sme na Majdane nemali vôbec zbrane. Len sme robili živé štíty. Na nás mohli hádzať molotovov kokteil, ale my sme sa nesmeli ani pohnúť. Takže všetko nebolo tak mierumilovné, ako píšete vy, v Európe.
Napriek tomu ste teraz s ľuďmi, ktorí obhajujú idey Majdanu, stojíte bok po boku na jednom kontrolnom stanovišti a kryjete sa navzájom. Nie je to absurdné?
Napadol nás vonkajší nepriateľ. Rusi nám zobrali Krym a mysleli si, že to tak ľahko pôjde is Donbas. Keď sa na obranu vlasti vrhli dobrovoľníci, či už to bol ktokoľvek, videl som, že máme spoločný cieľ. Čo bude ale po vojne, to ani nechcem vedieť. Toľko ozbrojených ľudí, ktorí pocítili svoju silu, a nehodlajú sa podriaďovať súčasnej vláde, to bude pre vedenie krajiny obrovský problém.
Stará sa velenie o vás tak, ako by ste si to predstavovali? Máte zbrane, jedlo, oblečenie?
Keby nebolo miestnych dobrovoľníkov, sme nahí. 90 percent všetkého, čo máme, je od nich. Zbierajú to medzi ľuďmi a vozia nám to. Jeden poslanec nám raz priviezol nepriestrelné vesty, a ukázalo sa, že je prestrelí aj detský prak. Takže takúto pomoc nepotrebujeme. Ale miestni ľudia sú obrovskou pomocou. Nikto, žiadna vláda, im nemusela hovoriť, čo majú robiť, a oni to robia. Kvôli nim tu som. Nie kvôli vláde. Tej už neverím. Viete, čo som videl, keď sa Majdan zmocnil vládnych budov? Ako z niektorých úradov dav vynáša desiatky plazmových televízií, drahý nábytok, obrazy … Tak si žili naši politici. A my? Nič sa zatiaľ nezmenilo.
Máte nového prezidenta …
Nie je zlý, ale je sám. Najhoršie je, že ani on si neuvedomuje, ako si proti sebe tým Majdanom vláda postavila armádu a nás, vnútorné vojská. Veď o mŕtvych demonštrantoch sa hovorí ako o hrdinoch, ich rodiny dostanú obrovské peniaze, a môj kamarát, po ktorom zostalo päť detí a ktorý zahynul v Kyjeve, je pre nich nič. Prečo aj jeho vdova nie je odmenená ako žena padlého hrdinu? A ešte na nás chcú zviesť to, že sme zo striech strieľali na neozbrojených ľudí – za prvé neboli neozbrojení, za druhé – my sa vždy trafíme. Ja keď strieľam, tak len medzi oči.
Za vyjadrenie občianskeho postoja ale trestať ranou medzi oči nie je najsprávnejšie …
To som nemal na mysli. Ale mne sa nepáčilo, ako mladí chalani behali po ukrajinských mestách a strhávali sochy Lenina. To nie je poriadok. Potom sa rozhodnú, že strhnú ešte inú sochu, napríklad Suvorova, a urobia to. Som rozhodne proti ničeniu čohokoľvek. Nakoniec viete čo? Lenin je symbolom revolúcie, a presne toho, čo oni robia teraz. Právom revolúcia sa môže všetko. Takže strhávali svojho učiteľa. Myslím si, že ten chaos u nás je dôsledkom zrušenia trestu smrti. Kým ho neobnoví, nebude pokoj.
Ste len niekoľko kilometrov od ruskej hranice. Môžete potvrdiť, že na vás strieľajú aj z ruského územia?
Áno. Teraz už niekoľko dní nemám straty, ale mám ranených. Začnú strieľať, schováme sa, keď to ustane, snažíme sa zistiť odkiaľ to bolo a protivníka neutralizovať. Niekedy je streľba vedená preukázateľne z ruského územia. Ale ako to mám dokázať? To by tu na mieste musel niekto vyšetriť. Ja to poznám podľa druhu zbrane, dostrelu, jamy, ktorá zostane po dopade granátu. Nie som nijako zaujatý. Mám polovicu príbuzných v Rusku. A vlastne musím povedať, že som ruskému prezidentovi Putinovi vďačný. Pretože on mi pomohol k trom veciam. Po prvé zjednotil Ukrajinu. Dnes tu stojíme spolu vedľa seba, my, ktorí sme na seba ešte pred pár mesiacmi hádzali dlažobné kocky. Po druhé sa obnovila ukrajinská armáda a rastie úcta k nej. A za tretie, všetci vieme, že máme vlasť a čo to je vlastenecký duch. To tu nebolo, a teraz to vďaka Putinovi máme. Ale to neznamená, že som proti Rusku. Ja nechcem ani do Európskej únie, ani byť pod diktátom Moskvy, ja chcem žiť v slobodnej Ukrajine a za to tu nasadzujte krk. Rozhodne nechcem obhajovať záujmy Američanov, ktorí si tiež na Ukrajine varia svoju polievočku a pritom nám nepošlú žiadne zbrane.
Ako dlho podľa vás ešte táto situácia potrvá?
Neviem. Nemuselo k nej vôbec dôjsť. Na Kryme sme sa mali Rusom postaviť. Aj keď môj otec je tiež Rus, matka Ukrajinka, musím povedať, že tu je ruská agresia jasná. Tým, že im naša vláda odovzdala bez jediného výstrelu Krym, navnadila ich na Doneck. Vojaci na Kryme boli pripravení sa brániť, ale vojak bez rozkazu nemôže robiť nič.
Boli ste ale na takú vojnu pripravení?
Ťažko povedať. Ja som si celý život myslel, a pripravovali ma na to, že vojna môže byť. S kýmkoľvek. Len nie s Rusmi alebo Bielorusmi, našimi najbližšími. A teraz bojujeme s Rusmi. Verím, že bránim Ukrajinu, ale mám obrovské pochybnosti o tých, ktorí stoja v jej čele. Kvôli nim sme si nenechal zlomiť nos, kvôli nim každý deň neriskujte život. To oni ma podviedli, keď mňa a mojich mužov poslali do Luhanska a potom nám ho nedovolili dobyť.
Všetci vojaci ministerstva vnútra sa podriadili novému vrchnému veliteľovi?
Väčšina. Ale príslušníci Berkut, tých špeciálnych jednotiek, nie. V Luhansku sa mi stalo, že som sa dostal do kontaktu s protivníkom. Mali sme masky, my aj oni. Potom sme sa nejako dohodli a dali dole je. A ja pozerám – Saša! Saša Jefremov, chalan, čo bol ako príslušník Berkut na Majdane, s ktorým som tam týždne žil, kamarát. Hovorím mu, čo blbneš. Za koho bojuješ. A on mi hovorí – za 500 dolárov mesačne. Rovnako tak Čečenci, ktoré sme videli, bojujú u nás za peniaze, nie za ideu.
Dopúšťajú sa skutočne takých zverstiev, o akých sa medzi ľuďmi hovorí a niekedy to šíri aj médiá?
Je vojna. Ale na vlastné oči som videl znásilnené osemročné dievčatko. To mi stačí … Ale aj na našej strane môžu byť problémy. Tie oddiely ako Dneper, Azov, to sú horkokrvní mládenci. Teraz tu pri sebe ich pár mám. Sú super v boji, počúvajú, ale až vraj to skončí, idú oslobodzovať Krym. Nech im to v Kyjeve povolí alebo nie.
A potom?
No potom pôjdu na Kyjev a vyženú tých darmožráčov, oligarchov, politikov, ktorí nevedia prijímať rozhodnutia a zodpovednosť a namiesto, aby nás už dávno nechali dobyť aspoň Luhansk, tak nás nechajú variť v kotle a my máme každý deň ďalšie a ďalšie straty. Tí dobrovoľníci z Azov a Dnepra nie sú profesionálni vojaci, ale dostali zbrane a obrovsky im vyrástlo sebavedomie. S nimi bude mať Porošenko ešte veľké problémy.
