Sú v ňom zavretí najnebezpečnejší bolívijský väzni, ale bachari nad ním nevládnu. Formou bizarnej samosprávy vedie život v bolívijskej trestnici San Pedro sami kriminálnici. Tí najsilnejší a najmocnejší z nich. Prijímajú údajne aj turistické výpravy.

Bizarných rysov má však väznica viac. Každý z uväznených musí za kúpu či prenájom ubytovacieho miesta platiť. Maličké cely, kde žijú po štyroch, stojá najmenej, pre kriminálnikov šéfov sú v areáli veľké a drahé apartmány či domy. Väzenie má aj svojich bezdomovcov, ktorí prežívajú na chodbách či vo väzenskej kaplnke.
Každý trestanec si na seba musí zarobiť. Tým skôr, že s mnohými z nich tu žijú manželky a deti. Preto vo väzenskom areáli prosperujú obchodíky, práčovne, opravovne či jedálne.
A samozrejme tiež laboratória produkujúce kokaín. Väznica zásobuje okolitý svet drogou, ktorá je jednou z najčistejších na svete. Dopyt chudobných väzňov musí naopak uspokojiť odpad, ktorý po výrobe kokaínu v dielňach zostane. Fajčí sa, je vysoko návykový a jedovatý.
Bachari chodia do ôsmich väzenských sektorov len zriedka. Každému šéfuje trestanecký líder a jeho skupinka.
Zato okolitému svetu sa väznica otvorila. Za odplatu totiž púšťajú dovnútra bizarnej ríše turistické výpravy. Jeden čas návštevu väznice ponúkal dokonca aj sprievodca Lonely Planet.
Túry boli relatívne bezpečné, sprievodcovia si platili ochranku. Inak sa návštevníkom dostalo servisu ako na iných turistických podujatiach, sprievodca sa chválili bohatými znalosťami o histórii väzenia aj jeho oficiálnych aj neformálnych pravidlách.
Väzením vraj prešlo až päťdesiat návštev denne. Nakoľko v ňom turistický biznis kvitne dnes, sa nevie, informácie o túrach sú niekoľko rokov staré.
V roku 2003 napísal austrálsky novinár Rusty Young o väzení knihu Marching Powder. Základom sa mu stalo svedectvo Brita Thomasa McFaddena, ktorý bol v San Pedre internovaný a bol jedným z tých, ktorí turistické návštevy organizovali.

SÚVISIACE ČLÁNKYVIAC OD AUTORA