Americký krížnik Port Royal pláva pokojnú osemnásť uzlovou rýchlosťou Hormuzským prielivom, oddeľujúcim od seba Ománsky a Perzský záliv. Je jednou z mnohých vojnových lodí strážiacich bezpečnú plavbu plne naložených tankerov touto strategickou obchodnou tepnou. Pozorné hliadky sledujú obzor. Vtom zo zhluku mierumilovne vyzerajúcich rybárskych člnov vyrazí rýchla malá loď. Než stačí posádka krížniku zareagovať, na palube útočiaceho plavidla sa zablysne. O pár sekúnd neskôr Port Royal do prostred trupu s hromovým rachotom zasiahne raketa a exploduje vo vnútri trupu. Vyšľahnú plamene. Na dovŕšenie všetkého do trupu narazí aj rýchlo sa rútiaci čln a výbušniny, ktorými je napchatý jeho predok, dielo skazy dokoná.
Ťažko poškodený krížnik musí odplávať k opravám v domácich lodeniciach. Vojnová loď vyzbrojená najmocnejšími zbraňami a pokročilými technológiami bola vyradená zo služby obyčajným výbušným člnom podobným tým, ktoré chcel v predminulom storočí ruský poručík Stepan O. Makarov posielať proti zakotveným tureckým lodiam.
Revolučným gardám pomohol Wall Street Journal
Tak nejako mohol vyzerať čierny scenár, ktorý sa dôstojníkom amerického vojnového námorníctva naháňal hlavou pri čítaní článku dobre informovaného blogu Good Morning Iran. Ten priniesol informáciu o tom, že na sociálnu sieť Twitter unikli plány iránskych Revolučných gárd. Táto „ozbrojená zložka islamskej revolúcie“ pripravila útoky na americké vojnové lode v Hormuzskom prielive. Plániku sa vzápätí ujal David Cenciotti z hojne navštevovaného webe The Aviationist a svet sa dozvedel o taktike gardistického toku. Jeho hlavnými bodmi sú:
• útok raketových člnov maskovaných ako rybárske loďky
• následné útoky iránskych ponoriek
• koordinované útoky iránskeho letectva a rakiet z pozemných základní
• obmedzenie manévrovacieho priestoru amerických vojnových lodí mínami
Prvou reakciou bolo isté sklamanie. Od revolučných gardistov sa všeobecne očakávajú prekvapivá riešenie taktických situácií, ale ich plán v skutočnosti nie je nič iné ako kópie staršie infografiky denníka Wall Street Journal. Ale to nič nemení na tom, že ide o plán, ktorého uskutočnením by Iračania americkému námorníctvu spôsobili značné nepríjemnosti.
Rýchle člny vyzbrojené účinnými raketami sa skutočne môžu veľmi ľahko maskovať za rybárske lode, ktorými sa to v Hormuzskom prielive len hemží. Američania by museli rybárov kontrolovať čln po člna. To sa javí ako prakticky nesplniteľná úloha. Lodiek sa na malom priestore ostro sledovaného prielivu plavia denne stovky a každá z nich sa kedykoľvek môže zmeniť na nebezpečného útočníka.
Raketových člnov navyše Irán v rôznych typových radoch prevádzkuje viac ako stovku. V ich výzbroji môžu byť okrem protilodných striel Kowsar a Nasr tiež ľahké, ale účinné strely, ktoré možno vyrábať v podstate na kolene. Ako navyše ukázal prípad torpédoborca Cole, ktorý bol v roku 2000 vážne poškodený výbušným člnom teroristov, nie je nič jednoduchšie než natlačiť vcelku ľubovoľné plavidlo trhavinami a namieriť ho na cieľ.
Podceňovať nemožno ani nebezpečenstvo zo strany iránskej ponorkovej flot. Tá je so svojimi 32 ponorkami nielen početná, ale aj moderné. Väčšina ponoriek pochádza z tohto storočia. Výnimkou sú štyri pôvodne severokórejskej trpasličie ponorky triedy Yugo zo začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia, ktoré Irán získal ako úhradu za dlh Severnej Kórey. Okrem nich iránskej námorníctvo disponuje dvadsaťjeden miniponorkami triedy Ghadir. Tie sú určené predovšetkým pre nasadenie v plytkých vodách Perzského zálivu a môžu odpaľovať torpéda typu Hoot, čo je podľa kusých informácií verzie ruského torpéda Škval.
Ponorky triedy Ghadir sú pre svoju nenápadnosť považované za zásadné ohrozenie. O ponorkách Besat, Fateh a Nahang toho veľa nevieme, snáď okrem informácie, že ich naprojektovali a postavili príslušníci Revolučných gárd. Zostávajúce trojica ponoriek sú člny ruskej triedy Kilo.
Relatívne najmenšie obavy vzbudzujú obmedzené iránske letecke sily, ktorých jadrom sú staré F-14 Tomcat. To isté možno povedať o raketových útokoch. Istú nervozitu v americkom veliteľskom zbore vzbudzujú iba nové rakety Hormuz1 a Hormuz2, ktorých však Irán zatiaľ nemá vo výzbroji dostatočný počet.
Asymetrická klasika
„Plán iránskeho útoku jasne demonštruje, že si táto krajina uvedomuje nedostatočnosť vlastných ozbrojených síl,“ konštatoval blog Good Morning Iran. Zverejnené dokumenty podľa neho dokazujú, že ak by z iránskej strany došlo k útoku na americké plavidlá, išlo by o klasickú ukážku asymetrického vedenia bojových operácií. „V prvej fáze sa útočník za využitia malých a neortodoxných bojových prostriedkov pokúsi vniesť do radov nepriateľa zmätok. Ten následne využije a zaútočia balistickými raketami a letectvom. Úhybné manévre nepriateľa pritom budú limitované mínovými poľami. Ich poloha je neznáma, ale dá sa počítať s tým , že by v prípade útoku boli položené. „Americkí vojenskí experti si riziko asymetrických bojových stretov dobre uvedomujú. Konflikt v Hormuzskom prielive, ako o ňom hovoria plány Revolučných gárd, by svojou povahou dokázal eliminovať vojenskú dominanciu svetovej veľmoci. Preto Spojené štáty z prednej línie postupne sťahujú nákladná a pritom ľahko zraniteľná vojenské plavidlá a nahrádzajú ich lacnejšími a efektívnejšími predsunutým plávajúcimi základňami.
Prvá z nich je USS Ponce, zariadená rýchla výsadková loď, ktorá si v operačnom nasadení vedie zatiaľ k všeobecnej spokojnosti. V čo najbližšej dobe by túto loď mala doplniť zariadená Cragside, pôvodne kontajnerová loď spoločnosti Maersk. Z palúb Ponce a Cragside by spoločne mali operovať lokalizovane nasadzované úderné komanda námornej pechoty podporovaná vrtuľníky. Tento spôsob boja by mohol byť efektívna odpoveďou na iránskej plány asymetrického boja. Amerických daňových poplatníkov určite poteší aj skutočnosť, že nasadenie týchto plavidiel vyjde výrazne lacnejšie než použitie „veľkých“ lodí. Od roku 1976 už námorná ochrana ropného obchodu v oblasti Hormuzského prielivu Spojené štáty stála astronomických osem biliónov dolárov. Nie je dôvod čakať, až sa táto suma zvýši o zničené drahé vojnové lode obyčajným člnom plnými výbušninami. A to je práve to, načo sa radikálny prúd v iránskych ozbrojených silách chystá
Žeravý Hormuzský prieliv
150 kilometrov dlhý a v najužšom mieste 54 kilometrov široký Hormuzský prieliv je v skutočnosti strategickú tepnou, kadiaľ na palube obrích tankerov prúdi zhruba pätina svetovej spotreby ropy denne. V posledných rokoch je Hormuzský prieliv považovaný tiež za jedno z miest, kde je vysoko pravdepodobný vznik ozbrojeného konfliktu. Situácia sa vyhrotila predovšetkým v súvislosti s medzinárodnými sankciami proti vláde bývalého iránskeho prezidenta Mahmúda Ahmadínedžáda a neukludňuje sa. Na bezpečnosť obchodnéj plavby tu neustále dohliada medzinárodná operačný zväzy vojnových lodí. Ich jadrom sú plavidlá flotily Spojených štátov, ktorá by tiež mohla byť primárnym cieľom útoku iránskych revolučných gárd.
