V júli 1986 ju na protivládnej demonštrácii napadli vojaci, poliali ju benzínom a zapálili.
Quintanaová svoj príbeh porozprávala BBC pri príležitosti štyridsiateho výročia Pinochetovho prevratu. Osudným dňom jej života sa stal 2. júl 1986, kedy vo svojich osemnástich rokoch vyrazila na protivládnu demonštráciu.
Carmen pochádzala z ľavicovej rodiny, ktorá sa stavala proti Pinochetovom režimu. Odmala chodila s rodičmi na demonštrácie a na vlastné oči videla zákroky obávaných Carabineros, teda Pinochetových četníkov. „Verili sme v to, čo sme robili. Mysleli sme, že môžeme prispieť k zmene,“ hovorí.
Organizátori júlového protestu vtedy sľubovali najväčšej opozičnej akcii za veľa rokov a Carmen ich išla podporiť do centra hlavného mesta. So skupinkou študentov došla až na jednu z okružných tried, kde práve nejakí mladíci stavali barikády zo starých pneumatík.
„Chlapci sa nás pýtali, či by sme im nepomohli. Povedali sme, že iste, prečo nie,“ rozpráva Carmen, teraz štyridsaťpäťročná vydatá žena s tromi dcérami vo svojom montrealskom dome. Tam utiekla skoro pred troma desaťročiami.
“ Polial nás benzínom, ako by polieval kvetinu „
Zrazu sa na miesto prirútil armádny džíp plný vojakov. Mladíci odhodili pneumatiky, rozpŕchli sa a vojaci vyrazili za nimi. Chytili Carmen a ešte jedného študenta, devätnásťročného Rodriga Rojasa Denegriho. „Najskôr Rodriga zrazili na zem a dokopal. Potom ma postavili k stene a prehľadali. Videla som, ako Rodrigo leží a krváca. Vojaci sa pýtali, čo sme tu robili. Odpovedala som, že sme sa išli učiť na univerzitu. Nadávali mi, udrel ma pažbou. Rozplakala som sa. „
Potom prišli ďalší vojaci, ktorí niesli pár pneumatík a fľašu benzínu. „To je to, v čom sa vyznáte, že?“ povedal jeden z nich. Ani Carmen, ani Rodrigo neodpovedali. Jeden z dôstojníkov schmatol fľašu a polial Carmen benzínom, potom Rodriga. „Akoby polieval kvety,“ spomína Carmen. Myslela si, že vojaci žartujú. V duchu si hovorila, že pôjde domov a umyje sa.
„Zrazu jeden vojak niečo hodil. Bolo to ako Molotovov kokteil. Krajina vybuchla. Rodrigo a ja sme vzplanuli ako ľudské pochodne. Pozerala som sa, ako mi černajú ruky a horia šaty, keď som uvidela samu seba v plameňoch,“ hovorí. Vrhla sa na zem a snažila sa oheň uhasiť. Kútikom oka videla, že Rodrigo sa zúfalo pokúša o to isté.
Ako stratila vedomie, cítila, že niekto cez jej horiace telo prehodil pokrývku. Potom ju naložili na nákladné vozidlo. Keď sa o hodinu neskôr prebrala, ležala is Rodrigo v priekope pri ceste: „Bola som tak vystrašená, že som len ležala a robila mŕtvu. Neodvážila som sa ani pohnúť.“ Keď prišla policajná hliadka, Rodrigo jej šepkal, nech nič nehovorí. „Bola som tak plná hnevu a bolesti, že som policajtov prosila, nech ma hneď zastrelí, nech ma to prestane bolieť,“ spomína.
